Steven Nagy
Tajomný Milionár
Tento blog som napísal už dávnejšie, ale vtedy sa mi nezdal aktuálny alebo hodný ho s niekým zdielať. Až doteraz. Prečo? ... O tom neskôr.
Don't cry for me Argentina.. I'm on my way to see you soon. Zoznam autorových rubrík: Poznávacie, Vtipné, Smutno-vážne, Politické, Informačné, Existencionalistické, Osobné, Súkromné, Nezaradené
Tento blog som napísal už dávnejšie, ale vtedy sa mi nezdal aktuálny alebo hodný ho s niekým zdielať. Až doteraz. Prečo? ... O tom neskôr.
Diskusie na SME sú veľmi príťžlivé, návykové a často poučné. Pred pár dňami som našiel jeden príspevok od kolegu diskutéra s nickom "zrnko" . Tak sa mi to zapáčilo, lebo som presne ako tá osoba v jeho komente zažil nevraživosť, neochotu a úprimný nezáujem predavačiek na Slovensku. Milý "zrnko" , dúfam, že nemáš “copyright” na svoj koment :-) Tvoje riadky sa ma tak dotkli (súhlasne a na správnom mieste), že som ich po úprave akcentu preposlal emailom mojim početným slovenským a českým kontaktom. Koment “zrnka”:
Skutočný príbeh priateľstva a lojality... Pred ôsmymi rokmi na dialnici Brisbane - Gold Coast austrálsky Sulphur Crested Cockatoo (kakadu) vletel do predného skla auta a zranil si krídla. Šofér, podobne ako skoro všetci austrálčania milujú a rešpektujú prírodu, sa zastavil a zraneného vtáka vzal k veterinárovi do neďalekého Nerangu. Bola to samička.
Počas mojej návštevy Slovenska sa mi stala aj jedna nepríjemnosť. Nebudem menovať presné miesto ani meno človeka, ktorý to spôsobil aby sa neidentifikovali nevinné deti, ktoré do toho boli zapletené.
Suchdol nad Lužnici je jedným z najpopulárnejších centier českých vodákov. Moji českí priatelia z Pardubíc, ktorí ma navštívili na začiatku roka a ktorým som v Austrálii predstavil naše "vody" s mojimi plavidlami, sa chceli revanšovať - aby som skúsil ich obľúbené miesto na ich vode a tak som sa dostal do Suchdolu na juhu Čiech blízko Rakúskych hraníc.
Posledne — pred pár mesiacmi som sem zavesil blog - ako sa chystám na maturitné stretko kdesi tam ďaleko v srdci Europy — na Slovensku.Práve som sa vrátil do Austrálie a je čas na moju reportáž série asi štyroch - piatich mojich zážitkov, ktoré ak mi dovolí čas, napíšem a sem zavesím. A prvá reportáž je o mojom príchode a prvých skúsenostiach...
Nasledovný skutočný príbeh som dostal od sesternice z Tennessee. Tak sa mi páčil, že som ho upravil z originálu pre tých ktorí majú radi ten neopísateľne krásny vzťah človeka k jeho najvernejšiemu priateľovi.... Pre starších bezdetných manželov mať dieťa čo iba adoptované nebolo možné. Mary a John túžili mať niekoho alebo niečo čo by zaplnilo ich občasné dni nečinnosti na svojom zaslúženom dôchodku. Raz navštívili domov pre opustených miláčkov, kde bolo mnoho mačiek a psíkov, buď stratených alebo ktorých nikto nechcel a po pár týždňoch, keď o ne nebol záujem, uspávali... A práve taký jeden odsúdenec, ktorý už mal druhý deň byť uspaný jej padol do očí.
V tieto dni stalo sa mi niečo úžasné, potešujúce, trochu až mysteriózne. Je vyvrcholením dvoch príbehov, ktoré na seba naväzujú a sú do bodky faktické: Vďaka internetu som objavil dávno stratenú osôbku, vtedy mladunké milé dievčatko, na ktoré som občas ako to každý z nás robí pomyslel, keď v myšlienkach zájde do minulosti ... do ďalekej minulosti.
Austrálčania sú dosť známi ich vzťahom k zvieratám či už na suchej zemi alebo v mori. Ich odmietavý postoj a neustály zápas s Japoncami k vôli ich lovu veľrýb a delfínov je dobre dokumentovaný. Je to možno tým, že väčšina ich žije v blízkosti prírody, ju maju radi a snažia sa jej porozumieť a žiť s ňou v harmónii. Niekedy ohromia svojou snahou zachraňovať zvieratá ktoré by inde určite skončili na jatkách a konzervách... Ktorá iná krajina by napríklad zachránila raneného žraloka? A v tomto momente sa v Austrálii odvíja dojemný príbeh 12 ročného delfína menom Nari.
Nedávno som obdržal zaujímavý, trochu vystrašujúci email. Bolo to proroctvo slepej v roku 1996 zosnulej bulharskej jasnovidky Evangelie Gušterovej známej pod menom “Vanga”. Medzi inými predpovedala smrť Stalina (1953), ruskú inváziu Československa (1968), perestrojku v Rusku (1987), rozpad ZSSR (1991), smrť princezny Diany (1997) potopenie ponorky Kursk (2000), ako aj teroristický útok na WTC v New Yorku (2001). Najviac však vystrašila svojou predpoveďou, že v roku 2010 vypukne tretia svetová vojna. Nakoľko jej veštby doteraz boli pravdivé, bude mať pravdu aj teraz? Mnohých sa zmocnila panika z obáv jatiek, ktoré môžu doviesť ľudstvo k záhube. Jej predpovede skúmal aj vedecký inštitút a priznal jej 80 percentnú úspešnosť a stala sa oficiálnou veštkyňou za čo poberala aj normálny plat. Tu sa môžete podívať na jej predpovede do roku 5079. (Pozor, je to dosť depresívne)
Za asi týždeň tomu budú dva roky čo som uverejnil moje spomienky pod titulkou Spoveď taxikára. Tam som začal - citujem : “Ako imigrant v Austrálii som sa snažil prežiť úvodné finančné "bolesti", a nakoľkoko som neovládal angličtinu, robil som, kde sa dalo a medzi iným dostal som sa aj za volant taxíka spoločnosti Silver Top v Melbourne.”
Tento príbeh sa odohral na istej chate Viktórianských Álp na hore Mt. Buller ktorá je lyžiarským strediskom, asi 2 hodiny autom z Melbourne. Boli sme tam - skupina priateľov - v jeseni počas Austrálskej Veľkej noci. Cez deň sme sa prechádzali po okolí a večer oddychovali pri spoločenských hrách ako šachy, karty, hrali na gitare a spievali a pritom popíjali vinko alebo brandy.
Dnes pre mňa je okrúhle výročie. 11. Decembra som pristál ako imigrant v Sydney lietadlom Boeing 707 spoločnosti Qantas ktoré sa menovalo City of Tamworth. Začal som nový život na tomto kontinente. Niektoré moje príbehy opisujem v predošlých blogoch, viď pár linkov dole. Tento dnes je skutočným príbehom ktorý sa prihodil dnes už zosnulému krajanovi - ktorý nám on novej vlne imigrantov kedysi vyprával.
Paraguaj... zašitá krajina schovaná medzi Brazíliou a Argentínou, nie ľahké ju nájsť na mape. Nie je pri mori, nemá horstvo, je nevýrazná a nebyť nacistov, ktorí sa tam snažili schovať po vojne, alebo majstrovstiev sveta vo futbale, kam sa občas kvalifikujú, možno by si svet ani nevšimol, že nejaký Paraguaj vôbec existuje. A práve to bol jeden z atribútov, ktoré lákali nás štyroch, keď sme boli ešte kdesi v Chile a Bolívii. Taktiež blízkosť vodopádov Iguazú, ako aj výhodné letenky, ktoré ponúkala Brazílska letecká spoločnosť Varig - zvaný Brazil pas. Ten doprial tri týždne neobmedzeného lietania krížom krážom cez piatu najväčšiu krajinu sveta - Brazíliu. Jednou podmienkou však bolo, že sa musí zakúpiť mimo krajiny. Hneď po dvoch dňoch pobytu a prehliadky najväčšej vodnej elektrárne sveta Itaipú na rieke Paraná a krásnych vodopádov v mestečku Foz Iguazú kde sa stretávajú tri krajiny - Argentína, Brazília a Paraguaj sme prekročili hranice do mesta Ciudad del Este a začali sa terigať autobusom do Asuncion, hlavného mesta Paraguaja - celý deň.
Pred pár týždňami som sa posadil na lavičku s mojim nákupom uloženom vo vozíku nákupného strediska Austrálskeho mesta kde žijem. Prekonzultujem si zoznam, kúpil som všetko? Kdeže ho mám? Ako tak šmátram v kapsách ma prerušil ženský hlas: "Sir, môžem si k vám prisadnúť?" Športovo oblečená žena, asi turistka pekných rysov s veľkým úsmevom na tvári prezrádzala familiárnosť. A než si sadla, zopakovala otázku a ešte pridala aj moje priezvisko. Zaostril som svoj pohľad na peknú neznámu... “Samozrejme, bude mi potešením... A poznáme sa?” “No.... mali by sme sa... Aspoň sme sa poznali kedysi. Vtedy som sa volala Lisa Whitlock..” Počítač v mojej hlave roztočil HD a začal v databáze bleskove prehadzovať obrazové súbory. A za chvíľu pripla tvár k vyslovenému menu! Je to možné??? Lisa? Lisa Whitlock???
Austrália je na nákladných autách nesmierne závislá. Na diaľniciach ich premáva na tisíce. Spájajú morské prístavy s mestami a samotné mestá medzi sebou. Prosperita, ale aj funkčnosť krajiny je priamo závislá na týchto obroch ciest. V severných štátoch ako Queenslad a Northern Territory nie je žiadnou zvláštnosťou vidieť tzv. “road trains”, alebo cestné vlaky s tromi, ale aj viac vlekmi. Zdá sa mi, že ich na svete používajú jedine v Austrálii... Predbehovať taký kolos, keď si to uháňa stovkou, je skoro vylúčené a veľmi nebezpečné. Údajne keď idú kolóny (3 a viac) kamiónov za sebou v tesnom závese, vzájomne sa dotýkajú nárazníkmi a šofér, ktorý je v strede, tak trochu oddychuje... To by mohlo celkom fungovať... keď sú tie cesty rovné: ako medzi Adelaide a Perth...tri dni rovno a v utorok doprava :-) Šoféri týchto mašín sú hrdí na svoje stroje a s láskou ich udržujú. Všetky majú svoje osobitné črty a nenájdu sa dva rovnaké. Niekedy sú zdobené krásnymi maľbami. Kenworth, Mac, Inernational sú jedny z najznámejších značiek. Skoro všetky majú ochranné nárazníky, aby samovražedné klokany nerozbili chladiče. Je to smutné, ale môj priateľ, ktorý vlastní niekoľko áut a s nimi ja
Predstavte si krajinu ako Austrália. S Európou najmenší svetadiel, ale súčasne aj krajina s počtom obyvateľstva asi ako polovica Poľska alebo štyri Slovenská .... 20 miliónov duší. Každá dvojica s dieťaťom by mohla žiť na pozemku veľkosti štvorcového kilometra, pravda nie vždy úrodnej pôdy, ale pod povrchom bohatstva vo forme minerálov nepredstaviteľnej hodnoty. Štyri pätiny obyvateľov však preferuje žiť blízko mora v mestách a keby každý jeden z nich si želal mať súkromie, by mohol vlastniť 55 metrov súkromnej pláže....
Austrália má mnoho atrakcii prístupných pre bežného turistu. Táto, o ktorej tu poreferujem je menej známa, menej prístupná a obrázky, ktoré pripojím určite rozšíria predstavu mnohých o tomto krásnom kontinente. Je to 1156 metrov vysoký Mt. Warning. Prvý z Európanov, ktorý ho videl a pomenoval, bol objaviteľ Austrálie, kapitán James Cook v roku 1770, ako sa plavil okolo Tichým Oceánom na sever pri Byron Bay, najvýchodnejšom cípe kontinentu. Hora je vlastne akousi zátkou centra krátera sopky, ktorá vybuchla pred 22 miliónmi rokov. Vtedy bola vysoká asi ako Lomnický štít, ale eróziou sa zmenšila na polovicu. Túto horu som zdolal už v minulosti, takže v pondelok, 21. júla, som sa stal sprievodcom malej skupinky Slovákov z vzdelávacieho inštitútu v Bratislave AMET.
Vie niekto, koľko stojí minúta zdržania medzinárodného lietadla? Mne sa to podarilo a keby to bola iba minúta! Na to, čo sa mi stalo počas medzipristátia v Emirátoch nie som veľmi hrdý a nemal by som sa tým chváliť. Ale teraz, po mesiaci sa na to pozerám s humorom :-)
V blogu spred týždňa som popísal jeden z mojich pekných dní návštevy nového Slovenska. Spomínal som, že ich bolo hodne. Tiež že som videl pekný pokrok v medziľudských vzťahoch. Možno, že moje nasledovné dva skutočné príbehy, prvý z pred 14 rokov, druhý teraz zaujmú a to potvrdia.