reklama

Taxikár a narkotrafikant

Za asi týždeň tomu budú dva roky čo som uverejnil moje spomienky pod titulkou Spoveď taxikára. Tam som začal - citujem : “Ako imigrant v Austrálii som sa snažil prežiť úvodné finančné "bolesti", a nakoľkoko som neovládal angličtinu, robil som, kde sa dalo a medzi iným dostal som sa aj za volant taxíka spoločnosti Silver Top v Melbourne.”

Písmo: A- | A+
Obrázok blogu




Dnes niečo o skúsenosti kolegu - taxikára v spojení s podsvetím. Taxíky pre podsvetie sú nutným článkom biznisu. Vlastné osobné autá používajú menej často, pretože by to uľahčovalo robotu polícii ako aj opozície z podsvetia. A taxikár si nevyberie - nikdy nevie pre koho zastaví. Podľa príkazov spoločnosti, každý zákazník je rešpektovaný a dostáva rovnakú úctu a starostlivosť. Aj ten z podsvetia. A on sa výzorovo nelíši od hocikoho na ulici ....
Sedel za volantom v čele stanovišta taxíkov, pár dní pred vianocami. K vôli zvýšeniu vianočnej nálady dal si čiapočkou Santu Clausa ako mnohí iní taxikári, predavačky v supermarketoch, čašníčky atď. Zakrátko mu ktosi nasadol na zadné sedadlo a hneď v úvode sebavedome nariadil, aby vypol rádio, nebude ho treba, taxík bude potrebovať na dlhší čas. Bola to záhadná osoba, schovaná za čiernou bradou, vyhrnutými goliermi, šiltovkou a tmavými okuliarmi. Akoby nechcel aby jeho visáž bola pamätaná. Sedel mlčky, iba občas určil trasu. Obyčajne zákaznci debatujú a otvoria svoje tajomstvá taxikárovi. Tento bol veľmi úradný, iba udal smer a mlčal kým nedorazili na miesto. Tam sa kradmo poobzeral okolo, opatrne vystúpil a kamsi odkráčal. Keď zákazník opustí taxík bez zaplatenia na dlhšiu dobu alebo mimo dohľadu, taxikár požaduje zálohu. Od tohto jednak nemal odvahu, ale tiež si domyslel, že ani nemá ceny, lebo vedel že je poriadne nabalený a nebude riskovať ťahanice s taxikárom... lebo ako sa vrátil za nejakých päť až desať minút, ukladal bankovky do tučnejúcej peňaženky a niekoľkých obálok. Bolo jasné, že rozváža niečo veľmi hodnotné......
Po asi dvoch hodinách a piatej zastávke zrazu - policajná hliadka. Služobné auto aj s motorkou zaparkovené vedľa pre prípadné stíhanie, červená plácačka a ňou policajt ukazuje miesto na odstavenie auta. Zákazník sa nervózne zahniezdil, zahrešil. Zrazu nepríjemný tlak vzadu dole pod pásom ... čosi kovové. Bolo to prestrčené cez úzky priestor medzi dverami a sedadlom. Zasyčal: “Viem, že vieš, čo nemáš vedieť! Drž hubu, ani slovo poldom, lebo dostaneš horúce olovo vieš kam! Mám tvoje údaje a ťa ľahko nájdeme!”
Mať hlaveň strelnej zbrane v oblasti pása je strašný pocit. Neopísateľne nepríjemný. Predstavte si keď vám niekto položí ostrie noža na hrdlo.....
Odtiahol zbraň schoval si ju kamsi možno medzi čalúnenie a stiahol sa do pohodlia zadného sedadla.
V kabíne taxíka hore vedľa spätného zrkadla bola podľa predpisu centrálne vystavená identifikačná fotografia s menom aj s veľkými ID číslami taxikára. Skutočne nebol problém pre nikoho napísať si detaily a potom nájsť adresu v prípade, že nezahrá svoju rolu ako mu to bolo nariadené. V pravo dole povedľa plynového pedála mal každý taxík nainštalovaný skryté tlačítko, ktoré sa malo použiť v prípade prepadu, alebo inej núdze. Stačilo na to nenápadne šliapnúť ....Tá okamžite zapla snímacie mikrofóny v kabíne taxíka ako aj alarm v centrále a tak potom napadnuté auto môže byť odpočúvané bez vedomia osôb v taxíku. V centrále počujú a nahrávajú rozhovor, skúmajú okolnosti prípadne aj plánujú záchranný zákrok. Obyčajne nasmerovaním iných taxíkov na miesto činu. Pre útočníka v takom prípade polícia je vyslobodením od nápomocného bratstva taxikárov a môže byť rád ak prežije ich nadelenú "spravodlivosť". Taxikárov školili ako viesť konverzáciu ak to dovolia okolnosti. Uvedomil si, že to neprichádza v úvahu, ako ani žiadne upovedomenie polície. Samozrejme mal strach, ale snažil sa ho zamaskovať aby k taxíku sa blížiaci policajt ani netušil, že je šachu. Ten iba gestikuloval aby otvoril okno, slušne sa pozdravil s žmurknutím, že aj Santa Claus musí fúknuť do trubičky. Samozrejme všetko prebehlo hladko, policajt vrhol krátky pohľad na pasažiera a za chvíľu pokračovali. Ako zašli za roh, pasažier kázal zastaviť, sa poďakoval, zaplatil obnos na taxametri aj s sprepitným. Asi aj jemu sa uľavilo, a bol veľkodušný. Než vystúpil, ešte ako extra gesto vďaky podal mu bielu obálku, do ktorej predtým videl v spätnom zrkadle ako strkal štyri alebo päť veľkých bankoviek: “ ... za tvoju spoluprácu” Sa mu uľavilo keď ostal za volantom sám. Dosť otrasený pokračoval v jazde a si ani nevšímal obálku pohodenú vedľa na sedadle. Stále mu vŕtalo v hlave, že iba pred krátkou chvíľou mu visel život na vlásku. Aká spolupráca? Aká odmena? Kto by mal útechu z peňazí, ktoré prinášali iba mizériu nešťastných na drogách závislých jedincov? Čo mal s nimi robiť? Mal by radosť z takých peňazí? Bolo to síce lákavé... bojoval sám so sebou. Odovzdať ich polícii a potom sa zapliesť do zdlhavých výsluchov, obracačiek a potom strachu pred odplatou podzemia?
Z myšlienok ho vytrhla žena na chodníku ktorá ohnivo mávala. Mladá žena s nemocným dieťaťom...”do detskej nemocnice prosím”... nemo ju počúval stále zamyslený ....”čo najrýchlejšie prosím”... “Vrátila som sa z roboty...našla dcérku doma samú s vysokou horúčkou......jej otec, mizerný závislák a sebec, bohvie kde je... Zas budú smutné vianoce....a teraz ešte aj nemocná dcérka!” Hladkala a boskala dieťa. Dievčatko aj v tej horúčke sa dívalo na taxikára veľkými zaslzenými očami plačlivo ukazovalo prstíkom “Mami...šanta klauz?” On sa trochu otočil a usmial sa na ňu a mama ju utešovala...”Miláčik, to je ujo taxikár...a neplačkaj...” Pritom sa úzkostlivo dívala na taxameter, bolo jasné, že neoplýva financiami.
Keď pristáli pri vchode pohotovostnej sekcie nemocnice a vystúpili z kabíny, zaplatila s omluvou, že nemá ani na sprepitné... A tu ho napadlo čosi. Ako chudera môže sama všetko zvládnuť? Však obsah tej obálky vedľa mohol prísť od jej manžela. Stiahol okno a zastavil ju: ”Malý moment... Aha toto tu patrí vám”...podal jej bielu obálku... “Niečo od Santy” ... dodal. Nechápavo vzala obálku. Dieťa, ako už boli mimo taxíka nabralo viac odvahy ukazovalo a volalo “šanta klauz, šanta klauz”! Červená čapica s ligotavýmí hrkálkmi a bielou guľou na sklesnutej špici ju fascinovala. Žmurkol a zamával jej, zaradil rýchlosť a pohýnal sa čo najpomalšie. Takto aspoň trochu predlžil satisfakciu pohľadu v spätnom zrkadle - jej reakciu ako sa podívala na obsah obálky. Bol to pre neho dobrý pocit ako ju strácal z dohľadu a ešte videl ako otvorila obálku, ako sa chytila za hrudník a so spadnutou sánkou neveriačky striedavo sa dívala do obálky a na vzdiaľujúci sa Ford Silver Top..... dojato objala dieťa a povedala: “Áno moja, máš pravdu. Bol to on!”

Steven Nagy

Steven Nagy

Bloger 
  • Počet článkov:  115
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Don't cry for me Argentina.. I'm on my way to see you soon. Zoznam autorových rubrík:  PoznávacieVtipnéSmutno-vážnePolitickéInformačnéExistencionalistickéOsobnéSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu