reklama

Spoveď taxikára.

Ako imigrant v Austrálii som sa snažil prežiť úvodné finančné bolesti, a nakoľko som neovládal angličtinu, robil som, kde sa dalo a medzi iným dostal som sa aj za volant taxíka spoločnosti Silver Top v Melbourne. Určite Vám potvrdí každý taxikár, že zážitkov s ľuďmi má neúrekom. Príjemné i nepríjemné, otrasné aj zaujímavé, nudné či stresové, s feťákmi i opilcami, hazardérmi, pasákmi, dokonca aj s ľuďmi z podsvetia. Bola to dobrá škola života, ktorú som sa rozhodol skončiť po zrážke na križovatke, ktorú spôsobila jedna mladá žena.

Písmo: A- | A+





Taxík
Taxík 

Chcela prebehnúť križovatku na červenú a odrovnala nielen svoje auto, ale aj môj taxík. Na súde jej priznali 75 % viny, mne 25. Vraj, aj keď ja som mal zelenú, mal som jej dať prednosť z pravej strany. Neviem ako. Nič som nevidel, keď ako hrom z čistého neba ma zasiahol úder jej auta :-)


Nezabudnem ani na úplne prvý deň, keď som zaparkoval na stanovišti s miernym svahom za novučičkým Holdenom. Čakajúc na prvého pasažiera som študoval kontroly rádia, predpisy, mapu. Zabudol som však na brzdu a rýchlostnú páku automatiky, ktorú som nechal v neutrále. Môj Fordík sa pomaličky a tichučko kĺzal. Prebral ma až náraz do auta predo mnou. No trapas!

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou


Alebo keď v meste v dopravnej zápche mi skočila na zadné sedadlo žena s tvárou skrútenou od bolesti a úpenlivo ma prosila, aby som ju rýchlo vzal do najbližšej nemocnice! Mala, tuším, žlčníkový záchvat a súrila ma, aby som ignoroval semafory.... A ja som ju veru poslúchol, zapol som všetky svetlá a šiel som ako posadnutý. Ostatní šoféri pochopili a polícia (našťastie) tam nebola.... Ona ma celý čas ubezpečovala, že prípadnú pokutu uhradí. Tvrdila, že je manažérkou veľkého podniku. Podarilo sa mi ju bezpečne a rýchlo dopraviť do nemocnice. Jej bolesť ma tak súrila, že pre pomoc som vybehol a k taxíku doslova za golier dotiahol službukonajúce sestry a lekárov. Bola taká vďačná, že napriek bolestiam mi strčila do kapsy všetky peniaze, ktoré mala pri sebe mnohokrát prevyšujúc jazdné a môj protest nechcela ani počuť.

Raz som skoro doplatil za svoju snahu byť férový. Viezol som amerického námorníka - černocha k jeho lodi v Melbournskom prístave a odmietol som zobrať od neho prepitné. Občas som to robil, pri klientoch, o ktorých som si myslel, že nie sú "zazobaní". V Austrálii brať prepitné sa nepokladalo za etické, ale v US to bolo a je celkom bežné. On to však zjavne pochopil po svojom mysliac si, že som rasista a pohŕdam s jeho prepitným, respektíve to čo dáva, sa mi máli.... Dlho som mal pred očami jeho nenávistný pohľad. A poučil som sa.

SkryťVypnúť reklamu
reklama


Do pamäti sa mi však najviac vryla dvojica starých manželov. Do môjho taxíka nastúpili na začiatku zmeny ako prví pasažieri na stanovišti v blízkosti depa.
Obaja pekne upravení, veľmi príjemní. Pekné rysy pani mi pripomínali slávnu Marlene Dietrich , keď už bola staršia. Krátka jazda do nemocnice. Starý pán rukou hladkal svoju ustráchanú manželku a upokojoval ju. Bolo až cítiť tú lásku medzi nimi. Nemohol som nepočuť jej šepot: "Kto sa o teba postará drahý, kto ti navarí, kto ti vyperie, vyžehlí...“ Chodieval za ňou pravidelne, vždy na začiatku mojej šichty, takže som ho vozieval za ňou a počas tých jázd som mal možnosť spoznať ho. Dozvedel som sa, že Jenny - jeho pani manželka - je bývalá učiteľka. On sa volal Henry a kedysi bol námorným dôstojníkom. Z jeho hranatej, vetrom ošľahanej tváre sa každým dňom vytrácal optimizmus. Prognózy lekárov boli zlé. On určite už predvídal depresívnu, osamelú budúcnosť a koniec ich pekného manželstva, ktoré trvalo neskutočných šesťdesiat rokov. Bolo mi ich veľmi ľúto.
Nevidel som ho asi dva týždne. Až jedného dňa, mal som ešte asi hodinu do konca zmeny, a som iba bezcieľne jazdil po uliciach v blízkosti depa dúfajúc, že ešte chytím nejakého zákazníka, naraz som ho zahliadol na chodníku s kyticou kvetov v ruke. Chudák sa snažil nezmyselne dobehnúť autobus, ktorý sa už rozbehoval zo zastávky. Ktosi z chodníka zamával na môj taxík, ale ignoroval som ho a radšej som sa pristavil pri Henrym. Oči sa mu rozžiarili, keď ma zbadal. " Steven, že?!“ A smutným hlasom mi povedal: „Už nebudem potrebovať tvoje služby. Už sa neponáhľam. Čas pre mňa už nie je dôležitý. Cintorín je ďaleko a pôjdem tam ďalším autobusom“.
Jeho slová potvrdili moje najhoršie obavy. Ukazujúc na sedadlo vedľa mňa som mu so súcitom zašepkal: "Henry, nasadni a schovaj peniaze, zájdeme za Jenny spolu.“
Bohužiaľ, nič viac som o Henrym sa nedozvedel, lebo krátko na to po tej nehode som s taxíkovaním skončil.

Steven Nagy

Steven Nagy

Bloger 
  • Počet článkov:  115
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Don't cry for me Argentina.. I'm on my way to see you soon. Zoznam autorových rubrík:  PoznávacieVtipnéSmutno-vážnePolitickéInformačnéExistencionalistickéOsobnéSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu