Najkrajšia nedoručená vďaka.

Autor: Steven Nagy | 15.8.2007 o 4:05 | (upravené 18.7.2011 o 23:54) Karma článku: 13,12 | Prečítané:  2707x

Exhibition High School v štvrti Fitzroy blízko centra Melbourne bola mojim tretím zamestnávateľom po usadení sa v Austrálii. Fitzroy bol vtedy niečo ako mini Haarlem v New Yorku, ale nie s černochmi, ale imigrantmi z juhu Európy, pôvodnými obyvateľmi kontinentu. Dodnes sú tam sivé výškové budovy, ako paneláky pre sociálne prípady. Ministerstvo školstva ma možno tam poslalo zo spriaznenosti k imigrantom. Môj cudzinecký prízvuk tam dobre zapadol :-)


Exhibition High bola dievčenská škola v srdci štvrte Fitzroy. Mal som výborných kolegov, spoznal široké spektrum národností, náboženstiev, charakterov mladých ľudí. Bola to zaujímavá skúsenosť.
Z mnohých mojich študentov, ktorých som tam spoznal, mi akosi najviac utkvela v pamäti Denise McGuiness. Bola aboridžinka (pôvodná obyvateľka Austrálie). Jej pleť už nebola veľmi tmavá a aj jej meno prezrádzalo, že mohla mať európskych - Írskych predkov. Bola nesmelá, odstrčená svojimi výbojnejšími spolužiačkami. Málokedy mala so sebou školské potreby, oblečená v ošúchanej uniforme, stále hladná, asi bez raňajok. Posledný rok môjho pôsobenia som dostal funkciu šéfa ročníka, a tak aj zodpovednosť za disciplínu, dochádzku, uniformy, atď. Problémy s Denise mi zabrali veľa času. Sťažnosti na ňu sa mi sypali od kolegov skoro každý deň. Z frustrácie nepochopenia občas vybuchla a nebol to pekný pohľad... a ja som ich musel riešiť.
Preštudoval som všetky spisy o nej, ale to mi pomohlo iba čiastočne. Návšteva jej matky (otec ich dávno opustil) mi doplnila isté medzery. Nechcem sa tu rozpisovať o jej pozadí, stačí, keď spomeniem, že bolo neutešené. Musel som riešiť incidenty ktoré sa týkali Denise. Bránil som ju, keď som videl, že je v práve a keď do nej dobiedzali. Možno viac, ako som mal.
Aj tak bola voči mne plachá a trvalo mi dlho, kým som konečne mohol s ňou čo iba prehodiť pár súvislých viet. Pomaly vycítila, že vo mne má ochrancu a istú podporu. Po čase som získal jej dôveru až tak, že prijala aj môj občasný “príspevok” na kúpu jedla v kantíne. Za protislužbu som po nej požadoval písanie domácich úloh za môjho dozoru počas obedňajších prestávok v škole. Prišla celkom rada... pravda, pomohlo aj to, že som vždy mal pre ňu nejakú dobrotu - a občas som sa s ňou podelil aj o svoju desiatu. V jej vzťahu k škole postupne nastala zmena. Začala školu mať rada.
Tak sa zmenila, že si to všimli aj moji kolegovia. Pre mňa to bol dobrý pocit takto nenápadne sledovať jej premenu. Denise sa so mnou veľmi spriatelila. Dokonca občas sme zo zábavy si zo seba priateľsky uťahovali.
Ale na konci toho školského roka prišiel môj posledný deň na Exhibition High. Žiaci to vedeli. Školský rok v Austrálii končí niekoľko dní pred Vianocami. V ten deň ako triedny som im želal príjemné sviatky a s nimi sa lúčil. Po jednom pristúpili a želali to najlepšie v mojom novom živote a vytratili sa z triedy. Denise bola posledná. Kútikom oka som sledoval, ako celý ten čas čosi nervózne stíska v rukách, a potom to skrčila a zahodila do koša. Keď sme už ostali v miestnosti sami, ako keby čakala, aby ju nik nevidel, pomaličky pristúpila so smutnou tvárou, vo veľkých čiernych očiach sa čosi ligotalo... chcela niečo povedať, ale nebola schopná prehovoriť, a na moje prekvapenie ma mlčky objala.... Potom akoby zahanbene s rukou na perách so sklonenou hlavou opustila triedu. Som za ňou zavolal “Goodbye Denise”
Ostal som v triede sám. Poslednýkrát som si zbalil svoje knihy, vyrovnal stoly a stoličky, pozbieral zo stolov odpad a.... napadlo mi, ako Denise niečo hodila do koša.
Podišiel som ku košu a našiel som to... Bol to list písaný jej svojským štýlom. Zrejme ho dlho skladala. Bol plný ocenenia môjho priateľstva a pomoci so záverečnými slovami “Sir, nikdy, ale nikdy v živote na vás nezabudnem. Denise”
Boli to možno najkrajšie slová, ktoré v živote mi vôbec kedy.... neboli doručené.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Je to ako manželstvo. Vlhovci sa dohodli s Magonim

Slovenka povedala, že ho potrebuje.

Komentár Zuzany Kepplovej

Rešpektovať najnovšie poznatky? Fuj, aké liberálne

Neinformovanosti a dogme sa priznal rovnaký status ako poznaniu.


Už ste čítali?