Náš krajan-prvý únosca lietadla

Autor: Steven Nagy | 12.12.2007 o 5:30 | (upravené 18.7.2011 o 23:47) Karma článku: 7,21 | Prečítané:  2363x

Emigrovať je jednou z najťažších vecí, ktorému človek v živote kedy podstúpi. Aj keď iba do susednej krajiny a aj dnes. V týchto dňoch je to už dosť bežné a človeka za to nebude nikto odsudzovať. V každom prípade je to nesmierna psychická záťaž. Ale myslím si, že sa to nedá porovnať k emigrácii počas totality. Vtedy do krajín “zahnívajúceho kapitalizmu” emigrácia bola ilegálna a bola považovaná autoritami skoro ako smrteľný hriech. Málo iných vecí ako únik jednotlivcov z “raja” ponížila vládcov krajiny viac. Národ bol bez pauzy usmerňovaný a znechucovaný od takého priestupku a myšlienky. “Opustíš ma, nezahyniem... opustíš ma, zahynieš”....brnelo to aj v mojej hlave. A kto predsa len emigroval bol označený za zradcu. Propaganda poznačila dušu emigranta. Vedel, že “urobil smrteľný hriech” mnohým aj roky znela v hlave táto ozvena...Jeho blízki, čo ostali doma za to trpeli ... Ale to je iná kapitola.

Lietadlo FokkerLietadlo Fokker


A takto emigrant riskoval nielen neistú budúcnosť, ale aj usekol možnosť návratu. Kto to ako aj ja a tisíce iných neskúsil, celkom nepochopí duševný stav emigranta. Všetko, čo do času odchodu mal a to znamená absolútne všetko, rodinu, priateľov, majetok, kultúru, známe milované miesta a veci, obľúbené jedlá, istotu, absolútne všetko zanechal doma. Navždy. Vpadol do veľkého neznáma bez haliera, iba s tým čo mal na chrbte a v hlave, s nádejou na lepší zajtrajšok. Psychický nápor na každého jedného emigranta bol neuveriteľný. Bola to obrovská skúška života. Mnohým poznačila život.
Mal som tu iba snahu vytvoriť obraz okolností, v akých sa ocitol
náš krajan, ktorého osud som chcel tu popísať a ktorého som už spomenul v mojom blogu “ Vedeli ste to o Austrálii?”
Dostal výjazdnú doložku do susedného Rakúska na krátku návštevu a keď už tam bol, otvoril sa mu celý svet. Ten neznámy tak osočovaný v médiách svojej domoviny. Chcel byť najďalej ako bolo možné od Európy plnej chaosu, nešváru dokonca hrozby nukleárnej vojny. Najlepšia krajina, ktorú si si myslel, že začne nový život a ktorá mu podala priateľskú ruku bola na druhej strane sveta na druhej pologuli. Tá potrebovala mladých vzdelaných ľudí a otvorila pre nich bránu. Po interview na veľvyslanectve vo Viedni a zdravotnej prehliadke po niekoľkých týždňoch čakania na odchod v lágri Treiskirchen konečne dostal letenku na lietadlo s veľkým klokanom na chvoste. Srdce mu búšilo, ešte nikdy v živote na lietadle neletel. Práve začalo snežiť, keď sa Boeing 707 rozbehol a sa vzniesol nad nočnú Viedeň. Mal smútok na duši a v očiach slzy, keď si uvedomil, že už nikdy asi neuvidí rodnú hruď. Keby len bol vedel, že nie asi, ale nikdy ....
Noc a deň a nad ránom ďalšej noci prúdový klokan po skokoch cez Teherán, Karáči a Singapur zosadol v slnečnej Sydney. Tam začalo leto. Ďalší utečenecký láger, štúdium nového jazyka, hľadanie práce...Nebol zvyknutý slobody akej mu jeho nová krajina dopriala. Nebol ani pripravený na komplikovaný spôsob života v krajine, kde musel stáť na vlastných nohách, kde nikto sa do jeho života nestaral. Bol dosť naivný a dobrým terčom pre podvodníkov. Našetril si menšiu sumu a na dlh zakúpil pozemok ako mu poradil nejaký chytrák z realitnej kancelárie, ale musel si požičať a splácať úroky, ktoré svojou ešte slabo platenou robotou nestačil splácať. Banka mu zhabala pozemok. Bol samotár a vyhol sa aj krajanom, ktorí by ho boli usmernili a mohol predísť ťažkostiam do ktorých sa dostal vlastnou naivitou.
Jeho sen pripraviť peknú jeseň života svojej matke a ju priniesť z rodnej zeme sa rozplynul, ako stratil všetko. Nevidel žiadne východisko z beznádejnej situácie a sa rozhodol pre niečo drastické. Z posledných peňazí zakúpil loveckú dýku a strelnú zbraň .22 Armalite, ktorej odpílil časť hlavne. Zakúpil letenku do Alice Springs - Spoločnosť Ansett Airlines, lietadlo Fokker F27. Leteli zo Sydney cez Adekaide. Krátko pred pristátím zašiel na záchod, kde si pripevnil nôž k nohe a poskladal zbraň ktorú prepašoval v palubnej batožine. Takto pripravený nariadil obom letuškám aby šli s ním do kabíny k pilotom, kde potom hroziac pilotovi a navigátorovi zbraňou, sa domáhal zmeny trasy letu do centra kontinentu a dosť naivne aj padák. Pilot ho prehovorili, že nemajú ani dosť paliva alebo padák, že bude lepšie prv pristáť v Alice Springs. Súhlasil. Po pristáti lietadlo zaparkovalo na odľahlom mieste pri hangároch a polícia začala s ním vysielačkou vyjednávať. Domáhal sa malého lietadla a padáku, s čím polícia súhlasila. On zase súhlasil s prepustením 22 cestujúcich z 28, ale si ponechal letušku Kaye Goreham ako kryt pred prípadnou streľbou polície. Letecký inštruktor z Alice Springs menom Ossie Watts sa ponúkol, že bude pilotovať šesťmiestnu Cessnu. Policajti mu dali aj ručnú zbraň. Policajt Paul Sandeman sa vydával za navigátora a niekoľko policajtov sa ukrylo v blízkosti hangára. Cessna sa priblížila na 10 metrov od Fokkera.
Ako únosca s Kaye zostúpili schodmi, pilot k vôli ochrane zvyšných cestujúcich mu znemožnil návrat zamknutím dvier Fokkera. Sandeman sa ho okamžite snažil odzbrojiť, ale bol zasiahnutý do ruky ako aj do brucha. Ako sa snažil ujsť, bol ešte strelený do pravého ramena a ľavej ruky. Watts a polícia ho vyzývali aby sa vzdal a začali strieľať do vzduchu, únosca nechal letušku a ušiel. Schoval sa za hrbolec pri rozbehovej dráhe. Neskôr dal signál ako keby sa chcel vzdať, ale sotva sa začala polícia približovať aby ho zajali, začal znova strieľať. Polícia opätovala paľbu a zranila ho. Uvedomil si, že to je koniec a rozhodol vziať si život. Priložil hlaveň pod bradu a sa strelil. Zomrel pár hodín na to v nemocnici.
Bol to vôbec prvý pokus o únos lietadla v Austrálii.  Totožnosť únoscu bola pre Austrálske publikum mystériom a média ho nazvali Mr. Brown.
Tým, že bol samotár, zrejme nechýbal nikomu. Nakoľko vtedy ešte neboli počítače, ani DNA testy, trvalo ďalších asi osem mesiacov, kým zistili jeho identitu. Bol to Miroslav Hrabinec prisťahovalec z Československa.
Neklasifikoval by som ho ako dobrodruha. Jeho tragédiou bolo že nekomunikoval, ostal nepochopený bez pomocnej ruky, rady priateľov alebo známych. Bola to zbytočná strata mladého života. Neospravedlňujem jeho čin, ale si uvedomujem, že to bol niekoho syn a brat a prejavujem istý stupeň empatie k pozostalým. Medzitým v Sydney, kde Miroslav žil pred tým osudným dňom môj kontakt sa snaží nájsť pamätníkov Miroslava a ak niečo nájde, určite pridám ich komenty.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Petra Schutza

Matovič ešte nie je premiérom

Premiérom môže byť napokon aj "parašutista" z demokraticko-opozičného dvora.

Je to ako manželstvo. Vlhovci sa dohodli s Magonim

Slovenka povedala, že ho potrebuje.


Už ste čítali?