Sladko-trpká návšteva Slovenska

Autor: Steven Nagy | 20.6.2008 o 9:25 | (upravené 18.7.2011 o 22:03) Karma článku: 10,02 | Prečítané:  9966x

V momente ako sa tieto riadky tu objavia, budem už kdesi vysoko nad mrakmi Ázie, cestou späť do Austrálie. Budem plný sladko-trpkých dojmov, a viem, že bude mi na mäkko...z toho čo za sebou nechávam a z obáv čo ma po prílete očakáva. Nemal som v úmysle návštevu Slovenska, ale prinútila ma osobná tragédia, ktorú som naznačil v dvoch predošlých blogoch. Nechcel som už viac ani písať blogy, stratil som najmilšiu osobu v svojom živote... môj život aký som poznal dovtedy, sa skončil....smeroval jedným smerom – dole.



Svoj smútok som si schoval za tmavé okuliare a začal svoju smutnú povinnosť– preniesť jej pozostatky na rodnú hrudu. A tak po rokoch som sa vrátil na Slovensko. Toho je strašne moc – tých zaujímavých príbehov, stretnutí .. o tom hádam na druhýkrát. Teraz niečo o zmenách ktoré som si všimol, ako som začal svoju odyseu po úradoch v Bratislave.

Nemal som občianstvo, pas dávno prepadnutý, ale aj tak ako jedinec žijúci dekády za kopčekmi mal som v úmysle urobiť poriadok v evidencii, v matrike. A ten deň v Bratislave mi dalo možnosť porovnať terajšiu byrokraciu s tou z pred rokov.

Moja prvá cesta ako mi radili mala byť na policajný obvod mesta Bratislavy kde som žil pred emigráciou...Vietnamská? Gagarinová? Záhradnícka? Skúsim Záhradníckou... Synovec neznalý mesta ma vysadil blízko nadjazdu Záhradníckej... ale nebol si istý. Mladý človek, ktorého som oslovil, ani po pár krokoch mladá dáma, neboli si istí, či to je Záhradnícka. Až starší Bratislavčan to potvrdil...policajne riaditeľstvo? Áno tam..prvá zástavka električky...bolo presne osem, a bol som úplne prvý v ošúchanej tmavej chodbe... vypadalo to na dlhý neúspešný zbytočne zabitý deň. Moje klopkanie na dvere bolo ignorované.. tak som vstúpil aj tak do kancelárie. Dve trochu nevrlé dámy za priečinkom... no zbohom. Má to vôbec ceny? Bol pondelok... kto sa v pondelok usmieva? No prosím...čo si želáte? V duchu som si želal otočiť sa a všetko nechať tak. Moje slová zmenili ich tón keď som vykoktal, prečo som tam. Spomienka na moju bolesť mi vháňala do hlasu smútok. Z Austrálie?...manželka?....Tie dve dámy... ich strohosť sa premenila na súcit...tiež znížili tón a boli mi veľmi nápomocné...dobre mi to padlo....mám prv ísť na Staromestskú č. 6 a si vybaviť potvrdenie o občianstve...potom sa vrátiť na pasové tam vedľa atď...a ak budem mať problémy aby som sa vrátil k nim .... Vám teraz takto cestou blogu ak tu natrafíte ešte raz ďakujem...milé dámy ... mal som chuť sa vrátiť k vám s kytičkou..ale to sa asi nepatrí...

Láskavé slová tých dvoch žien mi strašne pomohli..zdvihli mi náladu...poradili kde a ako si mám kúpiť lístok na električku, kde vystúpiť...Tak toto je ono...už som ani nepotreboval tmavé okuliare...

Začal sa môj prvý príjemný deň na Slovensku. Kdesi pri Staromestskej som vystúpil z električky..prosím vás ktorá je Staromestská...neviem ..možno hentá...kopala tam skupina robotníkov, a prišiel som za predákom. Mal predsa plány v kapse a vedel kde majú kopať, že? Prosím vás ktorá je Staromestská? Myslím si tam na druhej strane...No choďte tu pod podjazdom pre chodcov a tam sa spýtajte. Už som sa poučil zo Záhradníckej...nepýtať sa mladých. Počkal som si na staršieho pána. Staromestská? Však odtiaľ idete. Vrátil som sa podjazdom k predákovi. Ten sa díva nechápavo...prečo sa vraciate? Ja na neho s otázkou, či vie kde kopú? Viete, že kopete na Staromestskej? ...usmial som sa...no...prepáčte mi odpovedal zahanbene... Ale však nič sa nestalo som sa pousmial. Skutočne mi to nevadilo, že ma prehnal... Asi cudzinec...možno Rumun. A navyše kopali pred budovou číslo 6 ...vošiel som a na vrátnici ..zase dve ženy. A sa usmievali! Hned som ich za to pochválil.. a potom boli tiež ku mne akosi milšie...Ak ja rozdávam úsmev...tiež ho dostávam. Je to chytľavé .. a pekné....čo by ste rád...čože? Z Austrálie? Ako dlho tam? A vy hovoríte tak pekne po slovensky bez prízvuku? Kto vás naučil? No to nie je možné ..boli veľmi milé..možno mi ani neverili...dámy ak toto náhodou čítate...aj vám som vďačný za môj príjemný deň v Bratislave a skúsenosť s novými úradmi mladého Slovenska. Behom asi ďaľších desať minút som mal vybavené potvrdenie občianstva. Rýchle, bez odkladania, bez poťahovačiek... ako to má byť v modernej krajine.

Celý natešený som sa vrátil na Záhradnícku..tentoraz na pasové oddelenie odovzdať staré pasy. Usmievavá pani za stolom dostala môj kompliment za jej príjemný, až Austrálsky prístup ku klientovi – mne. Ju to určite potešilo a mne to tiež spravilo radosť. Vysvetlil som jej, že vraciam manželkin pas a možno obnovím svoj...samozrejme...no ukážte aké mate doklady? ...podal som jej moje práve získané potvrdenie o občianstve. Pozorne si ho prehliadla...zaostrila na čosi a zhíkla:

„Vy ste býval tu v Bratislave na Slowackého xy? Tak to ma podržte! Viete, že sme boli susedia!?...Rozprúdila sa živá debata o našich spoločných susedoch...jej kolegyne z vedľajšej kancelárie sledovali s údivom túto scénu... bol som neopísateľne happy... Dámy z pasového na Záhradníckej...moja poklona...bol zlatým klincom príjemného dňa.

Krajina sa zmenila...k dobrému. Verte regulárnemu, objektívnemu pozorovateľovi. Zmenila sa vo všetkých aspektoch k lepšiemu. Je to vidieť na každom kroku. Uvažujem - ostať kde som, alebo vrátiť sa na trvalo? Už to nie je tak jednoduché a jazýček váh rozhodnutia sa blíži k neutrálu....

Teraz sa vraciam do krajiny, ktorá ma adoptovala a beriem si v srdci kus moderného Slovenska, krásnej krajiny plnej nádherných ľudí...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Petra Schutza

Matovič ešte nie je premiérom

Premiérom môže byť napokon aj "parašutista" z demokraticko-opozičného dvora.

Je to ako manželstvo. Vlhovci sa dohodli s Magonim

Slovenka povedala, že ho potrebuje.


Už ste čítali?