Kenworth

Autor: Steven Nagy | 4.9.2008 o 5:30 | (upravené 30.4.2011 o 7:42) Karma článku: 11,57 | Prečítané:  3450x

Austrália je na nákladných autách nesmierne závislá.  Na diaľniciach ich premáva na tisíce. Spájajú  morské prístavy s mestami a samotné mestá medzi sebou.  Prosperita, ale aj funkčnosť krajiny je priamo závislá na týchto obroch ciest. V severných štátoch ako Queenslad a Northern Territory nie je žiadnou zvláštnosťou vidieť tzv. “road trains”, alebo cestné vlaky s tromi, ale aj viac vlekmi. Zdá sa mi, že ich na svete používajú jedine v Austrálii...  Predbehovať taký kolos, keď si to uháňa stovkou, je skoro vylúčené a veľmi nebezpečné.  Údajne keď idú kolóny (3 a viac) kamiónov za sebou v tesnom závese, vzájomne sa dotýkajú nárazníkmi a šofér, ktorý je v strede, tak trochu oddychuje... To by mohlo celkom fungovať... keď sú tie cesty rovné: ako medzi Adelaide a Perth...tri dni rovno a v utorok doprava :-) Šoféri týchto mašín sú hrdí na svoje stroje a s láskou ich udržujú. Všetky majú svoje osobitné črty  a nenájdu sa dva rovnaké.  Niekedy sú zdobené krásnymi maľbami. Kenworth, Mac, Inernational sú jedny z najznámejších značiek. Skoro všetky majú ochranné nárazníky, aby samovražedné klokany nerozbili chladiče. Je to smutné, ale môj priateľ, ktorý vlastní niekoľko áut a s nimi jazdí po kontinente, napríklad medzi Melbourne a Darwinom často zrazí dvoch - troch aj viac klokanov. Hlavne v noci, keď sa pasú vedľa cesty.  Skúšajú sa rôzne triky, ako ich odradiť.  Jedným je ultrazvuková píšťalka, ktorú počujú iba zvieratá. V snahe varovať divinu ju pripínajú na nárazník a vzduch idúceho auta ho rozozvučí (rozkmitá).......    Šoféri tvoria akési bratstvo a medzi sebou si vymieňajú rôzne príbehy, ako aj tento dnešný o Chrisovi, majiteľovi Kenworthu.


Road Train - Australia

Chris bol hrdý na svoj Kenworth. Jazdil na  dlhých štrekách. Prevážal tovar medzi mestami a štátmi austrálskeho kontinentu. Bol za volantom niekedy  tri aj  štyri dni. Po tom, ako stratil manželku pri autonehode, mu ostala jediná láska - ten chrómom okrášlený kamión, ktorý často leštil.  Manželkinu fotku    mal pripnutú na skle predného okna a občas, počas monotónnej jazdy  v noci s ňou viedol monológ....
Polícia nezistila pravú príčinu nešťastia. Bolo mokro, cesty šmykľavé,  ktovie,  ako sa to stalo?  Ale ako sa dá odpustiť niekomu, kto zapríčinil stratu najmilšej osoby vášho  života? A Chris ho dobre poznal. V mestečku, kde žil, každý poznal skoro každého. Bol to Jack, šofér z tej istej dopravnej firmy, s ktorou mal kontrakt  aj Chris. Jack však jazdil s cisternou. Prevážal benzín z rafinérie do okolitých čerpacích staníc. Vždy sa mu vyhol, keď sa mali stretnúť a Jack  nemal šancu Chrisa poprosiť o pochopenie a odpustenie.
Už bola tma, keď  Chris vyrazil  do  ďalekého mesta. Zapol si rádio, naladil  stanicu  Country and Western ....
Kdesi  ďaleko pred ním v ostrej zatáčke sa  mu zdalo, že vidí   iskry, dokonca  akoby ohňostroj, po ktorom nasledoval mohutný výbuch  a  obrovské plamene.  Spomaliac sa  opatrne  približoval  k miestu nešťastia.  Predbehla ho policajná hliadka s kvíliacou  sirénou... Keď dorazil na miesto nehody, uvidel strašné inferno horiaceho auta. Bol to na bok  prevrátený cisternový nákladiak.    Trosky auta horeli tak prudko, že sa nikto nemohol priblížiť k nešťastníkovi, ktorý ležal vedľa horiacej kabíny. Policajt sa z bezpečnej vzdialenosti snažil  ochladiť  ho ručným hasiacim prístrojom , ale dochádzala tekutina a prichádzala istá smrť.  Umierajúci mal veľké bolesti a vo svojich  mukách mohol zo seba vydať jedine slabnúce, srdcervúce volanie o pomoc , ktoré aj tak  nepočul nikto kvôli ohlušujúceho revu plameňov. Nebol schopný sa pohnúť, bezvládne ležal na mäknúcom asfalte a ostávali mu iba posledné sekundy života.
KamionVtedy tam dorazil Chris, hneď chápal situáciu a vedel koho život visí na vlásku .... Bez sekundy straty času  namieril svojho Kennyho tak, aby nešťastníkovi neprešiel nohy a jeho telo bolo medzi prednými kolesami. Potom  nárazníkom sa opatrne   dotkol horiacej trosky a mohutným revom motorov ich  po odtlačil, čím zatienil šoférovo  telo od žiaru.  Toto využil  pohotový  policajt, ktorý takto  bol schopný   odtiahnuť  do  bezpečia bezvládne telo Jacka. Chris odcúvol  z blízkosti  inferna horiacej cisterny, ktorej už aj tak nebolo pomoci, horľavina z roztrhnutej nádrže  začala  rozpúšťať aj kov.  
V bezpečí, ale v polovedomí Jack sa nemo pozeral na svojich záchrancov.  Policajt čosi hlásil do svojho vysielača. Odkiaľsi z ďaleka bolo počuť  kvílenie sirén záchraniek a požiarnych áut. V oboch smeroch sa začali kopiť  autá.   Chris odstránil horiace kúsky gumy, plastu a škváry z nárazníka, poutieral si handrou ruky a mysliac na to, ako musí dodržať  svoj program rozvozu,  namieril k svojej kabíne.... Ako pootvoril dvere a nastupoval, zbadal fotku svojej  manželky. V tom momente sa niečo v ňom pohlo. Niečo nepochopiteľné..... Zastavil sa na moment, otočil sa a pristúpil k Jackovi, kľakol a povedal:  ”Jack, nikto mi ju nenavráti.... Ale  niečo mi vraví, že si za to nemohol. Nech je jej zem ľahká....”
Jack z posledných síl pohol prstami  a ramenami,  akoby ho chcel objať, jeho  oči boli plné hlbokej vďačnosti a oddanosti.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Nemám úctu voči prezidentke, povedal v parlamente Danko

Matovič prišiel pred Danka s papierom, na ktorom bolo napísané: On je ožratý.


Už ste čítali?