Lisa...vtedy a dnes

Autor: Steven Nagy | 23.9.2008 o 7:15 | (upravené 30.4.2011 o 7:41) Karma článku: 12,13 | Prečítané:  2787x

Pred pár týždňami som sa posadil na lavičku s mojim nákupom uloženom vo vozíku  nákupného strediska  Austrálskeho mesta kde žijem. Prekonzultujem si zoznam,  kúpil som všetko?  Kdeže ho mám?  Ako tak šmátram v kapsách  ma   prerušil  ženský hlas: "Sir, môžem si k vám prisadnúť?"  Športovo oblečená žena, asi turistka pekných rysov s veľkým úsmevom na tvári prezrádzala familiárnosť. A než si sadla, zopakovala otázku a ešte  pridala aj moje priezvisko. Zaostril  som svoj pohľad na peknú neznámu... “Samozrejme, bude mi potešením... A poznáme sa?” “No.... mali by sme sa... Aspoň sme sa poznali kedysi.  Vtedy som sa volala Lisa Whitlock..” Počítač v mojej hlave roztočil HD a začal v databáze  bleskove prehadzovať obrazové súbory.  A za chvíľu pripla  tvár k vyslovenému  menu! Je to možné??? Lisa? Lisa Whitlock???




Kedysi dávno, ešte v Melbourne v nedeľu večer ktosi nám zazvonil a ako som otvoril  pred vchodom stál nenápadný človiečik s plešinkou a okuliarmi,  s odznakom Červeného kríža na košeli  ako aj s vrecúškom na  príspevky.  Samozrejmé -  Červený kríž a Armáda spásy patria medzi organizácie ktoré ochotne podporujem. Prehodili sme si pár zdvorilých viet, podal mi príjemku a tam sa to malo skončiť. Nasledovný pondelok som šiel na interview na ministerstvo školstva... A ktože ma prijal?  Neuveriteľné -  vo vyše dvoj milionovom  meste  aká je asi šanca sa stretnúť takto niekoho?  Veru,  ten samý nenápadný, ale teraz formálne oblečený človiečik! V nedeľu robil dobrovolného výbercu pre Červený kríž a v pracovné dni...  A si ma aj pamätal!  Mal som s ním príjemný a úspešný pohovor a behom dvoch týždňov som stál pred vlastnou triedou na Exhibition High school!

A tam vtedy  na tej škole spoznal dievčatko menom Lisa Whitlock. Bola mladšia z dvoch sestier  a  do dnes si pamätám   ako stála na prvom zhromaždení  na začiatku školského roka  v prvej rade.  Ako princezná s plavými vlasmi zopnutými striebornou sponkou starostlivej mamičky medzi nováčikami  školy, na ktorú som tiež práve nastúpil na plný úväzok. Spoznal som ju ako  poslušnú, inteligentnú, bola  príkladom  a vzorom  pre svoje spolužiačky. Ale mne sa zaryla do pamäti aj pre čosi iné...



“Lisa? Lisa Whitlock? Z Melbourne?”
“Áno sir to som ja...”
“Je toto možné? To si naozaj ty? Ako si vyrástla, ťa nepoznávam,  celá dáma! Pravda to je už pekných pár rokov.”
“Ale vy sir, ste sa nezmenil.” Hodila poklonu.
“Lisa, vtedy si bola dievčatkom, študentkou... dnes si dospelá...môžeš mi tykať.”
Akosi jej to tykanie nešlo..
“Viete  sir, ja som už dospelá...mnoho rokov”  sa usmiala.  “A mám vlastnú dcéru asi toho istého veku ako keď som bola vtedy vo vašej triede...”



Prečo sa mi zaryla tak do tej pamäti?  Hlavne vďaka incidentu na ktorý som nemohol  zabudnúť a aj teraz po rokoch sa mi živo vyjavil. Sedávala  v prvej rade s kamarátkou počas mojich hodín prírodných vied. Dievčatká často využívajú  šancu medzi sebou štebotať a v ten deň  mali čosi strašne zábavné, lebo Lisa sa neovládla a vybuchla smiechom, ktorý bol úplne mimo jej charakteru, muselo to byť veľmi smiešné  čo počula a na čo reagovala  tak  explozívne. Mohla mať nepríjemnosti  aj keď  prejavovala ľútosť...lenže to bol iba začiatok!


“Lisa, ty máš takú veľkú dcérku?”
“Veru Sir, bola som vydatá a mala dcérku. Aj som sa už rozviedla. Nevyšlo to.  Teraz som tu na holidays s mojim priateľom a s dcérou.”
V kabelke sa jej rozzvučal  mobil.
“Ach...asi mi práve volajú. 
“Prepáčte na moment, sir” ako lovila v kabelke po mobile.
Ako skončila opäť sa s úsmevom otočila ku mne.
“Máme sa zísť.   Tu.   A sir, aj  vy ste tu tiež na holidays?...Vážne?...vy tu žijete?”
Nešlo jej to tykanie. Tá neviditeľná aura rešpektu jej bránila.
“Lisa, som tak rád, že ťa vidím, dobre si ťa pamätám a pamätám sa na mnohé veci ohľadom teba...”




Lisa mala v očiach slzy  smiechu a strašne pokúšala tlmiť svoj výbuch.  Nič podobného som ešte nevidel, bol som trochu aj v pomykove. Sadol som si za svoj stôl  aby som urobil o tom záznam a tiež  aby dostala  šancu sa upokojiť.  Trieda dostala príkaz opísať záznam z tabule  a ja  ako  som potom  skúmal pohľadom  študentov, v kútiku oka  videl  niečo neobyčajného...  Lisa už stíchnutá  ale  jej tvárička zapýrená... a  pod jej  stoličkou sa objavila kaluž ktorá sa pomaly zväčšovala. Okamžite som vedel, že sa jej  nevyliala limonáda!  V hlave mi bleskove prebehli scenéria možných  následkov. Nič podobného som ešte nezažil a vtedy ani nevedel ako sa zachovať. Na takéto veci vás počas prípravy do profesie nepripravujú.  Ak ju pošlem z triedy von, odhalím a  zosmiešnim ju,  celá  trieda, ba celá škola bude vedieť, čo sa stalo. Posmech a nepríjemnosť  pre ňu, nevítaná nepríjemnosť, poťahovačky, vyšetrovanie , ale čo mohlo byť ešte horšie,  nakoľko  som nevidel  do jej krehkej duše, ale vedel som, že je citlivá a moje konanie  ju mohlo poznačiť. Aj na celý život.  Rozhodol som sa, že sa budem robiť, že som si to nevšimol. Lisa sa chvalabohu vynašla  lebo si dala dole svetrík, spustila  ho na dlážku. Zakryla tú kaluž a potom ešte  nenápadne nohami utierala evidenciu.

Keď tak po čase prechádzam v mysli, ako som to mohol lepšie zvládnuť, zdá sa mi, že tak to bolo najlepšie. Čo by ešte získala zbytočným mentorovaním a dovrávaním?  Dostala lekciu do života bez môjho zásahu. To stačilo.


“Som rád, že sme sa stretli a si ma spoznala a sa ku mne prihovorila. Zrejme ja som si ešte nejaké tie črty z pred tých rokov zachoval, ale teba Lisa by som nespoznal.”
“Áno, sir...som veľmi rada, že som sa s vami stretla, často som myslela na vás a ....a  nemohla zabudnúť hlavne keď sa mi stalo čosi trápne vtedy tam  počas vašej hodiny .....”.
Zase ju prerušil  jej mobil.
“ Prepáčte mi  sir”
Usmiala sa a prehodila pár viet a potom ako dohovorila schovala si mobil.
“Ako som spomínala,  tie roky  mi vŕtalo v hlave...vtedy...keď som mala na vašej hodine strašne trápnu a zahanbujúcu skúsenosť...bola som mladá, a...”
“Lisa” Prerušil som ju “Nemusím to vedieť” klamal som. “Nech tie spomienky ostanú len pekné, aké na teba stále mám. Ja som rád  že si mi aspoň na chvíľku prišla do života vtedy a teraz”
Očividne sa jej uľahčilo.
“Už idú...... Aha však už sú tam. Už ich vidím .... OK Sir...No...už musím ísť......”
“Zbohom Lisa...ďakujem za spomienky”
“Ja ďakujem vám” ...žmurkla sprisahanecky... “Za všetko... A zbohom”
Ako im kráčala v ústrety,  díval som sa po nich so sentimentálnym pohľadom. Jej dcéra ako keby jej vypadla z oka z pred tých rokov. Mala čosi ligotavé vo vlasoch...tuším tú istú striebornú sponku ako kedysi jej mama - plavovlasá Lisa....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Trnkovi zrušili obvinenie v súvislosti s Tiposom

Trnku minulý týždeň zadržala polícia.

Nemám úctu k prezidentke, povedal v parlamente Danko

Matovič prišiel pred Danka s papierom, na ktorom bolo napísané: On je ožratý.


Už ste čítali?