Paraguaj

Autor: Steven Nagy | 4.11.2008 o 7:45 | (upravené 30.4.2011 o 7:40) Karma článku: 7,98 | Prečítané:  2385x

Paraguaj... zašitá krajina schovaná medzi Brazíliou a Argentínou, nie ľahké ju nájsť na mape.  Nie je pri mori,  nemá horstvo, je nevýrazná a nebyť nacistov, ktorí sa tam snažili schovať po vojne, alebo majstrovstiev sveta vo futbale, kam sa občas kvalifikujú, možno by  si svet ani nevšimol, že nejaký Paraguaj vôbec  existuje. A práve to bol jeden z atribútov, ktoré lákali nás štyroch,  keď sme boli ešte kdesi v   Chile  a  Bolívii. Taktiež blízkosť vodopádov Iguazú,  ako aj  výhodné letenky, ktoré ponúkala Brazílska letecká spoločnosť Varig - zvaný Brazil pas. Ten doprial  tri týždne neobmedzeného lietania krížom krážom cez piatu najväčšiu krajinu sveta - Brazíliu.  Jednou podmienkou však bolo, že sa musí zakúpiť mimo  krajiny.  Hneď po dvoch dňoch pobytu a prehliadky najväčšej vodnej elektrárne sveta Itaipú na rieke Paraná a  krásnych vodopádov v mestečku Foz Iguazú kde sa stretávajú tri krajiny - Argentína, Brazília a Paraguaj sme prekročili hranice do mesta Ciudad del Este a začali sa terigať autobusom do Asuncion, hlavného mesta Paraguaja -  celý deň.

Vladna budova - Asuncion.Vladna budova - Asuncion.Steven Nagy

Viezol nás rovinou cez malé osadlosti a dediny. Neviem, či preto, že bol víkend preto, že tam milujú volejbal, ale  toľko volejbalových ihrísk a ľudí, ktorí hrali volejbal, sme málokedy videli :-) 
Do  Asuncion sme dorazili večer a hneď vedľa vládnej budovy  sme našli ubytovanie v penzióne  so šarmantnou  manažérkou Blancou. Boli sme tam jediní hostia. Stala sa našou patrónku, priateľkou a spoločníčkou celý  týždeň pobytu v Paraguaji. Chodí tam málo Európanov a ešte menej Austrálčanov.... Možno preto bola k nám pozorná a my sme ju občas potešili   kvetmi a inými pozornosťami...  V Asuncion nás prekvapili   ľudia so svetlou pokožkou a blonďavými vlasmi, hlavne až európsky  vyzerajúce a módne  oblečené v ich luxusných športových kabrioletoch. Vraj potomkovia prisťahovalcov  z  po vojne porazeného  Nemecka, hlavne nacistov, ktorým sa  Paraguaj  stal dobrou  skrýšou pred hnevom  víťazných mocností.  Zadalo sa nám, že v Paraguaji sa živia hlavne šmelinou tovaru a aj narkotík. Tiež je tam značné percento pôvodných indiánov - Guaraní, ktorí  ponúkajú tým málo turistom, ktorí  tam zablúdia, svoje ručné práce. Blanca nás v predposledný večer pozvala  na predstavenie ukážky ich hudby. Krásne sa upravila a obliekla, my štyria šupáci iba v džínsoch a tričkách sme vyzerali  ako jej telesná stráž.  Viezli sme sa do podniku na druhej strane mesta. Brat Blancy bol generálom a údajne aj kandidoval  za nejakého ministra, a  preto sa aj tešila istej pozornosti a mnohí ju  poznali a úctivo zdravili.  Nikdy sme sa jej nespýtali na jej zázemie alebo manželský stav. Bola vždy sama, asi bez záväzkov.  Hudba ktorú sme tam vychutnávali pri dobrej večeri  je kapitola sama o sebe. Stojí však za zmienku, že  v ich hudobných skupinách nesmie chýbať harfa. Vlastne taká menšia verzia tohto nástroja. Je toho  veľa čo by som mohol  o Paraguaji napísať ale nechám to radšej na iných, ktorí tam zablúdia:-)
Ja radšej niečo osobné, čo sa ma tam dotklo a dodnes, keď  sa spomenie Asunción, alebo v telke objavia obrysy  Paraguaju a Asunción, nemôžem si pomôcť,  často mi príde na um  Blanca a ešte niečo...

V posledný deň sme sa so smútkom rozlúčili s Blancou, ktorá nám už dovtedy bola ako sestra  a  čakali  na odvoz na letisko. Posledné pesety sme chceli minúť v otvorenej fresco reštaurácii nejakým  obedom.  Vedľa hrali decká futbal. Všimol som si  otrhaného zafúľaného chlapčeka.  Nemohol mať viac ako 6 — 7 rokov. Držal za ruku mladšie a ešte viac otrhané a zafúľané  dievčatko.  Dívali sa na ostatné deti, ale iba s polovičným záujmom, lebo on často vrhal pohľady naším smerom.  Asi príde a bude žobrať...dáme mu nejaké drobné... Už sme dojedávali, keď  zrazu skutočne prikvitol, ale  sám. Sestričku nechal v tieni pod kríkom.  Nepýtal peniaze.  S prosíkom na tváričke ukazoval na naše zvyšky jedla na tanieroch.  Čašník sa už približoval, že ho odoženie, my však sme ho stopli, pritiahli  stoličku a chlapčeka tam posadili.  Človek  často počuje o hlade v krajinách tretieho sveta. Aj vidí obrazy...Je to dnes pre mnohých otrepaná  štatistika. Lenže vidieť niečo priamo,  ako sme to videli tam my, je niečo úplne iné, to zasiahne....Trhalo  nám  srdcia, keď to dieťa oboma rukami bralo a hltalo tie naše zvyšky.
Objednali sme pre neho ďalšiu porciu aj s občerstvením. Chlapček sedel ako na tŕňoch, asi v živote nebol v reštaurácii.  Ustráchane sa obzeral po nás a sestričke, ako aj po hroziacom čašníkovi. Koľko musel nabrať odvahy ... Ale hlad neberie ohľad na hanbu a strach.   Dieťa dopilo  colu a opatrne so zahanbeným úsmevom naložilo, čo sa dalo  do  zásterky - ohybu trička, nesmelo pošepkalo ”Gracias” a šlo s tým za sestričkou pod strom. Kde sa berie toľko altruizmu v takom mladom veku?
Krátko potom náš Varig nabral kurz na Rio de Janeiro, s medzipristátím na letisku  Foz Iguazú. Ešte posledný  pohľad z okna lietadla na rieku Paraná, džungľu, elektráreň, krásne vodopády Iguazú. Za chvíľu zosadneme v  čarovnom  Riu.... ale to všetko bolo vedľajšie. V myšlenkach som ostal v tej nenápadnej krajine zvanej Paraguaj.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?