Príšera na Austrálskom cintoríne

Autor: Steven Nagy | 11.12.2008 o 4:26 | (upravené 30.4.2011 o 7:38) Karma článku: 12,19 | Prečítané:  3466x

Dnes  pre mňa je okrúhle výročie. 11. Decembra som   pristál ako imigrant v Sydney lietadlom Boeing 707 spoločnosti Qantas ktoré sa menovalo City of Tamworth.  Začal som nový život na tomto  kontinente. Niektoré moje  príbehy opisujem v predošlých blogoch, viď pár linkov dole. Tento dnes je skutočným príbehom   ktorý  sa prihodil  dnes už zosnulému krajanovi -  ktorý nám on  novej vlne  imigrantov kedysi  vyprával.

Krátko  po druhej svetovej  vojne v Európe mnoho našich spoluobčanov opustilo vlasť. Jedným z takýchto bol Juraj. Po namáhavej a nebezpečnej púti cez strážené hranice sa dostal do Nemecka, kde sa prihlásil v utečeneckom tábore.  Počas dlhých osamelých studených večeroch v lágri začal mať pochyby v svoju budúcnosť a zaháňal ich snom o krajine, kde nebude trpieť  zimou, nebude hladovať a bude tak ďaleko ako je možné od  násilia ktoré v Európe práve prežil. Jednou  takou krajinou predsa môže byť  Austrália! Bol zdravý, vzdelaný a preto ani nemal problém sa dostať kam si želal. Zdravotná prehliadka a pohovory  s patričným  úradom boli úspešné a Austrália  ho prijala.
Nasledovala dlhá úmorná  plavba aj s morskou nemocou na americkej Liberty Ship  cez stredozemné more, Suez, Indický oceán až   konečne koncom novembra stúpil na pevnú zem  v  teplom  Sydney. V tej dobe imigranti sa museli zaviazať, že budú pracovať  pár rokov  na miestach kam ich pošlú  Austrálske imigračné úrady. Juraj bol vysokoškolák, slobodný  ale bez angličtiny, bez šance na robotu v svojom fachu tak mohol robiť iba manuálnu prácu.  Po pár týždňoch aklimatizácie a rozhliadnutí sa po okolí v svojej novej budúcej domovine začal byť  nepokojný a rozhodol sa že  pôjde robiť. Si myslel, že ak bude  pracovať medzi domácimi, jeho jazykové schopnosti sa vylepšia. Do fabriky, na polia.... manuálne... hocikde  hocičo. Anglicky vedel veľmi málo - iba to čo pochytil od posádky lode,  ale úradníkovi  v lágri aj rukami a nohami  bol schopný vysvetliť, že by rád šiel robiť.
Bolo krátko pred Vianocami a celá krajina sa chystala na dovolenky, bolo ťažko nájsť robotu. Ale on chcel. Úradník  hľadal  a našiel....Tam, kde sa robí bez prestávky, aj na Vianoce - na cintoríne.   Vraj ak mu nevadí, môže kopať hroby. Dúfal, že ho odradí.  Nuž čo.  Robota ako robota. Však to sú iba  otvory v zemi, robota na čerstvom vzduchu a predsa nebude pochovávať. Prijal to.
Hneď na druhý deň po obede prišiel do lágra pickup -   sedan ale s kabínou iba pre dvoch a za ním priestor pre náklad. Austrálska špecialita, ktorú neskôr prebral svet. Nahodil na korbu svoje skromné osobné veci stlačené v ošúchanom kufríku  a  prisadol si k šoférovi - austrálskemu  ujovi s ohorkom cigarety v kútiku úst zarastenej tváre  menom Jim. Ten bol veľmi priateľský ale bohužiaľ  Juraj mu nerozumel  ani slovo. Austrálsku angličtinu s ich  prízvukom  je ťažšie rozumieť ako britskú angličtinu,  ale však Jim vedel kam má ísť. Cintorín bol veľmi ďaleko.  Trmácali sa tam cez celé mesto až do súmraku. Bol horúci letný deň. Do Vianoc ešte chýbal  týždeň.  Už bola skoro tma ako dorazili k bielemu oblúku murovanej brány cintorína. Tú  osvetľovali silné reflektory, okolo ktorých krúžil  hmyz. Na vyleštenej medenej tabuli nápisu cintorína  Juraj celý zhrozený všimol obrovského,  ako päsť veľkého pavúka... No zbohom!
Starý Jim ho viezol ešte pár stovák metrov do hlbín cintorína medzi hrobmi k nejakej nízkej budove. Bola to novostavba,  ktorá nemala ešte ani vsadené okenice a okolo nej po zemi boli nedbalo pohádzané  vedrá so  zaschnutou maltou, prázdne cementové vrecia a rozbité tehly. Jim ho vyklopil, rukou ukázal na budovu a zapaľujúc si ďalšiu cigaretu s úsmevom povedal čosi,  pre Juraja úplne zbytočne. Nerozumel. Potľapkal ho po pleci a ešte mu z pickapu vyhrabal a podal deku. Nasadol do auta, zamával, žmurkol a za chvíľu sa stratil na  cestičke smerom k východu. Juraj ostal sám v strede obrovského cintorína. Zaľahol na neho strach. Tápajúc v polotme našiel vchod do budovy a dnu  pod oknom si ustlal deku. Ani sa nemusel moc prikrývať, bola horúca noc, plná exotických zvukov hmyzu a bohviečoho.   Pomyslenie, že je obklopený stovkami, možno tisíckami mŕtvych, ho dosť znepokojovalo ale snažil sa na to nemyslieť. Bol  unavený, ľahol si na deku a skoro zaspal.
Prebral sa ako ho ovial príšerný smrad a niečo teplé blízko tváre. Trvalo mu pár sekúnd, kým sa jeho vedomie stabilizovalo a uvedomil si kde sa nachádza.  Na cintoríne!!! V noci!!! Jeho srdce sa rozbúšilo a skoro vyskočilo z hrude. Zalial ho studený pot. Aby príšere  neprezradil že je prebudený, nepohol ani brvou. Tá sa opäť priblížila k tvári so smrteľným dychom a na pokožke definitívne zacítil niečo jemné ťažko definovateľné. Že by to bola iba kombinácia strachu s predstavivosťou?  A  hrala takúto pekelnú hru s jeho  zmyslami??? Ležal  úplne meravý.  A ten smrteľný smrad bol k nevydržaniu. To nebola fantázia! To bola skutočnosť!  Jurajove prekrvené mozgové závity pracovali  na plné obrátky: Predsa toto nie je možné! Som v dvadsiatom storočí, neverím v  príšery!!! To musí byť sen!!!   Nabral akú takú odvahu a pripravil sa na niečo,  ešte presne nevedel čo, nadýchal sa a s veľkým revom vystrelil ruky hore smerom k tej príšere... Narazil na čosi mäkké... príšera sa odtiahla kamsi hore... potom ušla von oknom a v pološere sa objavili obrysy okna.  Jeho oči sa už prispôsobili tme.  Vonku bolo predsa len trochu svetla, síce  bola bezmesačná noc, ale   obloha  bola posypaná hviezdami.   Ešte počul akýsi podivný šuchot a vzďaľujúce sa  kroky.
Po tom vzrušení už samozrejme nemohol spať. Strach ho ešte držal v napätí. Ako na oblohe postupne zhasli hviezdy, tak upadol aj jeho strach,  opatrne sa nadvihol a začal skenovať priestor pred budovou.

A tam neďaleko medzi hrobmi uvidel tú príšeru.  Bol to cintorínsky koník, ktorému v noci chýbala spoločnosť  a takto ho cez okno prišiel preskúmať a možno aj privítať.....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Je to ako manželstvo. Vlhovci sa dohodli s Magonim

Slovenka povedala, že ho potrebuje.

Komentár Zuzany Kepplovej

Rešpektovať najnovšie poznatky? Fuj, aké liberálne

Neinformovanosti a dogme sa priznal rovnaký status ako poznaniu.


Už ste čítali?