Krátko po druhej svetovej vojne v Európe mnoho našich spoluobčanov opustilo vlasť. Jedným z takýchto bol Juraj. Po namáhavej a nebezpečnej púti cez strážené hranice sa dostal do Nemecka, kde sa prihlásil v utečeneckom tábore. Počas dlhých osamelých studených večeroch v lágri začal mať pochyby v svoju budúcnosť a zaháňal ich snom o krajine, kde nebude trpieť zimou, nebude hladovať a bude tak ďaleko ako je možné od násilia ktoré v Európe práve prežil. Jednou takou krajinou predsa môže byť Austrália! Bol zdravý, vzdelaný a preto ani nemal problém sa dostať kam si želal. Zdravotná prehliadka a pohovory s patričným úradom boli úspešné a Austrália ho prijala.
Nasledovala dlhá úmorná plavba aj s morskou nemocou na americkej Liberty Ship cez stredozemné more, Suez, Indický oceán až konečne koncom novembra stúpil na pevnú zem v teplom Sydney. V tej dobe imigranti sa museli zaviazať, že budú pracovať pár rokov na miestach kam ich pošlú Austrálske imigračné úrady. Juraj bol vysokoškolák, slobodný ale bez angličtiny, bez šance na robotu v svojom fachu tak mohol robiť iba manuálnu prácu. Po pár týždňoch aklimatizácie a rozhliadnutí sa po okolí v svojej novej budúcej domovine začal byť nepokojný a rozhodol sa že pôjde robiť. Si myslel, že ak bude pracovať medzi domácimi, jeho jazykové schopnosti sa vylepšia. Do fabriky, na polia.... manuálne... hocikde hocičo. Anglicky vedel veľmi málo - iba to čo pochytil od posádky lode, ale úradníkovi v lágri aj rukami a nohami bol schopný vysvetliť, že by rád šiel robiť.
Bolo krátko pred Vianocami a celá krajina sa chystala na dovolenky, bolo ťažko nájsť robotu. Ale on chcel. Úradník hľadal a našiel....Tam, kde sa robí bez prestávky, aj na Vianoce - na cintoríne. Vraj ak mu nevadí, môže kopať hroby. Dúfal, že ho odradí. Nuž čo. Robota ako robota. Však to sú iba otvory v zemi, robota na čerstvom vzduchu a predsa nebude pochovávať. Prijal to.
Hneď na druhý deň po obede prišiel do lágra pickup - sedan ale s kabínou iba pre dvoch a za ním priestor pre náklad. Austrálska špecialita, ktorú neskôr prebral svet. Nahodil na korbu svoje skromné osobné veci stlačené v ošúchanom kufríku a prisadol si k šoférovi - austrálskemu ujovi s ohorkom cigarety v kútiku úst zarastenej tváre menom Jim. Ten bol veľmi priateľský ale bohužiaľ Juraj mu nerozumel ani slovo. Austrálsku angličtinu s ich prízvukom je ťažšie rozumieť ako britskú angličtinu, ale však Jim vedel kam má ísť. Cintorín bol veľmi ďaleko. Trmácali sa tam cez celé mesto až do súmraku. Bol horúci letný deň. Do Vianoc ešte chýbal týždeň. Už bola skoro tma ako dorazili k bielemu oblúku murovanej brány cintorína. Tú osvetľovali silné reflektory, okolo ktorých krúžil hmyz. Na vyleštenej medenej tabuli nápisu cintorína Juraj celý zhrozený všimol obrovského, ako päsť veľkého pavúka... No zbohom!
Starý Jim ho viezol ešte pár stovák metrov do hlbín cintorína medzi hrobmi k nejakej nízkej budove. Bola to novostavba, ktorá nemala ešte ani vsadené okenice a okolo nej po zemi boli nedbalo pohádzané vedrá so zaschnutou maltou, prázdne cementové vrecia a rozbité tehly. Jim ho vyklopil, rukou ukázal na budovu a zapaľujúc si ďalšiu cigaretu s úsmevom povedal čosi, pre Juraja úplne zbytočne. Nerozumel. Potľapkal ho po pleci a ešte mu z pickapu vyhrabal a podal deku. Nasadol do auta, zamával, žmurkol a za chvíľu sa stratil na cestičke smerom k východu. Juraj ostal sám v strede obrovského cintorína. Zaľahol na neho strach. Tápajúc v polotme našiel vchod do budovy a dnu pod oknom si ustlal deku. Ani sa nemusel moc prikrývať, bola horúca noc, plná exotických zvukov hmyzu a bohviečoho. Pomyslenie, že je obklopený stovkami, možno tisíckami mŕtvych, ho dosť znepokojovalo ale snažil sa na to nemyslieť. Bol unavený, ľahol si na deku a skoro zaspal.
Prebral sa ako ho ovial príšerný smrad a niečo teplé blízko tváre. Trvalo mu pár sekúnd, kým sa jeho vedomie stabilizovalo a uvedomil si kde sa nachádza. Na cintoríne!!! V noci!!! Jeho srdce sa rozbúšilo a skoro vyskočilo z hrude. Zalial ho studený pot. Aby príšere neprezradil že je prebudený, nepohol ani brvou. Tá sa opäť priblížila k tvári so smrteľným dychom a na pokožke definitívne zacítil niečo jemné ťažko definovateľné. Že by to bola iba kombinácia strachu s predstavivosťou? A hrala takúto pekelnú hru s jeho zmyslami??? Ležal úplne meravý. A ten smrteľný smrad bol k nevydržaniu. To nebola fantázia! To bola skutočnosť! Jurajove prekrvené mozgové závity pracovali na plné obrátky: Predsa toto nie je možné! Som v dvadsiatom storočí, neverím v príšery!!! To musí byť sen!!! Nabral akú takú odvahu a pripravil sa na niečo, ešte presne nevedel čo, nadýchal sa a s veľkým revom vystrelil ruky hore smerom k tej príšere... Narazil na čosi mäkké... príšera sa odtiahla kamsi hore... potom ušla von oknom a v pološere sa objavili obrysy okna. Jeho oči sa už prispôsobili tme. Vonku bolo predsa len trochu svetla, síce bola bezmesačná noc, ale obloha bola posypaná hviezdami. Ešte počul akýsi podivný šuchot a vzďaľujúce sa kroky.
Po tom vzrušení už samozrejme nemohol spať. Strach ho ešte držal v napätí. Ako na oblohe postupne zhasli hviezdy, tak upadol aj jeho strach, opatrne sa nadvihol a začal skenovať priestor pred budovou.
A tam neďaleko medzi hrobmi uvidel tú príšeru. Bol to cintorínsky koník, ktorému v noci chýbala spoločnosť a takto ho cez okno prišiel preskúmať a možno aj privítať.....
