Klokan na cestách Slovenska

Autor: Steven Nagy | 18.8.2009 o 4:23 | Karma článku: 13,71 | Prečítané:  2934x

Posledne — pred pár mesiacmi som sem zavesil blog - ako sa chystám na maturitné stretko kdesi tam ďaleko v srdci Europy — na Slovensku. Práve som sa vrátil do Austrálie a je čas na moju reportáž  série  asi štyroch - piatich mojich zážitkov, ktoré ak mi dovolí čas, napíšem a sem zavesím. A prvá reportáž je o mojom príchode a prvých skúsenostiach...

Brisbane – Dubaj – Viedeň….asi 24 hodín nad mrakmi, plus extra hodiny v tranzite… Po pristáti  vo Viedni  všetko  naopak ako u protinožcov a  ja som sa musel prispôsobit. A tam ma už čakal kamarát.  Dobre načasoval svoj príchod - On v momente ako vystúpil zo svojho auta, ja z letištnej haly. “Steven,  vítaj! Hybaj mám pre teba auto”. Keď ešte bol u mňa v  Austrálii navrhoval  aby som si kúpil "sekáča", ako to urobil on v Austrálii, lebo vraj prenájom za auto na Slovensku za dobu akú som tam plánoval pobudnúť, mi  odľahčí kapsu tak za dve spiatočné letenky do Austrálie ... a mal pravdu. Kúpil to iba hodinu pred mojím príletom!  Previezol ma do Bratislavy a tam mi predstavil môj  „tátoš“... skôr by som povedal oslík - Feliciu. Hneď som sa do neho takto nevyspatý natrepal ...čože vidím?  Nejaký figliar mi tam namontoval volant na špatnú stranu... No zobuď sa! Si v Európe...Tam na tej strane, kam si sa posadil u nás sedávajú  pasažieri! Aha...sorry!
OK, ok, mea culpa...preliezol som teda tam, kde bol ten volant a  sranda  sa začala. Za krátko som navykol na manuálnu prevodovku a iné odlišnosti ako páčku smerovky kde mal byť stierač a hlavne sa držať na pravej strane cesty, ako aj priateľovho VW Touranu  ako kliešť.  A veru  tých vyše 200 km k jeho domu ubehlo hravo.  S šťastím sme prefŕkli  cez  tri policajné kontroly. Len tak na margo: Auto nebolo poistené, nemalo TK,  pochybujem, že malo správnu výbavu, nebolo prepísané na moje meno...  ale jazdilo bez chyby... a chválabohu na tých troch  kontrolách,  policajti boli zaneprázdnení inými nešťastníkmi.
Nuž a po asi troch dňoch servisu a všetkých tých procesoch pod ktoré musia podstúpiť Slovenskí vodiči a ich autá - napočítal som ich asi 14   (a mnohé som kvalifikoval ako ...odpusťte mi,  ale verím, že ma mnohí z vás za môj koment virtuálne kopnú do "kýstera" :-)...  ako zbytočnú buzeráciu. Totiž u klokanov, v štáte kde žijem, stačí aby šofér mal  jeden jediný dokument – vodičák, žiadne doplnky ako krabica prvej pomoci, s nejakou  kartou návodu, oranžová vesta, non stop zapnuté svetlá atď. atď...). Nezdá sa mi, že takéto puntičkárske nariadenia ušetria životy.  Môj pohľad do tabuliek zabitých na cestách Slovenska, Austrálie  a zbytku sveta môj názor potvrdil. Nehodovosť je skôr závislá na mentalnej vyspelosti šoférov. Ale o tom druhýkrát...možno v diskusii ...som sa konečne po vybavení všetkých tých vecí dostal  za volant a vydal som sa sólo po cestách krajín  Vyšehradskej  štvorky.  Za tie dva mesiace a  6000 kilometroch,  mohol by som  niečo napísať o miestnych šoféroch. Nepredpokladám, že so mnou  všetci súhlasia, to celkom pochopím. Ale tí čo jazdili v Austrálii snáď áno. A takto som to videl  ja:
Na cestách  Slovenska, Česka, Maďarska a Poľska  som zažil hodne zaujímavých príbehov. Nikde inde však nie také ako na Slovensku.    Skoro okamžite  som  vycítil prvé nepísané cestné pravidlo: Čím väčšie, modernejšie, drahšie auto sa musí nad tým menším, starším, lacnejším skoro vždy   ukázať svoju nadradenosť. Slovenský šofér za jeho volantom perfektne ovláda pravidlá je suverén a vždy má pravdu.  My s malými lacnými a staršími autami sme plevel, ktorá im kazí vzduch a iba ucpáva cesty a prekáža im, aby sa dostali z bodu A do bodu B o pár sekúnd skôr.  A svoju suverenitu  niektorí prejavuju dosť  hm....puberťácky...  V Leviciach napríklad som sedel v záhradnej reštaurácii. V parkovisku stálo pekné  žlté Lamborghini.  Jeho majiteľ dojedol, zaplatil, nasadol, a mohol odisť ako každý iný. On však aby ukázal nám smrtelníkom, a zvýšil efekt akú má dobrú, peknú a drahú hračku, šliapol na plyn, motor zareval a pneumatiky s piskotom brúsili asfalt ako sa vyrútil... Škoda. V mojich očiach sa zhodil.            
Pre nich je najväčšia provokácia, keď  to malé, staré a lacné auto ich super tátoše nedajbože predbehne!!!  To je obrovská urážka. Trochu mi pripopmínali  býka v korride:  Ani býka nezaujíma toreador, toho si moc nevšíma, ten je druhotný.  Útočí na červenú handru toreadora. Presne  ako ten macher. On nevidí  za volantom človeka, spoluobčana, kamaráta, uživateľa ciest s rovnakými právami. On vidí tú červenú handru - to malé, staré lacné auto, ktoré ho dráždi.

Moja Felicia na prekvapenie bola celkom živá a občas som ju musel krotiť aj na diaľnici, keď dosahovala neprípustnú rýchlosť -  140 Km za hodinu. No ale inak nechal som sa kľudne predbiehať,  veľkými, drahými a modernými autami....robilo im to radosť. Občas som bol varovaný diaľkovými svetlami alebo klaksónom. (V Austrálii nie sú vodiči anjeli, ale tam klaksón malokedy počuť. Osobne ja sa nepamätám kedy ma tam niekto varoval...roky a roky!)  Veľmi skoro som narazil na svojho "býka".  Bolo to niečo veľké čierne nachrómované. A ja som sa ho odvážil predbehnúť s tou mojou starenkou.  A nastal súboj, ktorý sem tam každý z nás určite zažil:

Na diaľnici som mal pred sebou kamión, ktorý šiel tou správnou rýchlosťou ako to kamióny majú dovolené.  Nemajúc nikoho v ľavom prúde, som vyhodil smerovku a  začal som ho predbiehať. Felicia nie je Ferrari a predbehovanie mu  trvá dlhšie. Ako blesk z modrého neba sa objavil   ten môj býk.  Priblížil sa tak asi meter  k môjmu výfuku a  svietil a trúbil napriek tomu, že som šiel skoro maximálnou dovolenou rýchlosťou.            Samozrejme, trpezlivosť...  hneď to bude kamarát.... skromne som sa vtiahol do pravého prúdu a pokračoval.  Ako  ma predbehoval, vrhol na mňa zlostný pohľad  a zaradil sa tiež do pravého prúdu  a aj spomalil. Bol ukojený, ukázal mi kto je boss.  Ale akosi sa potom neponáhľal  a držal som sa za ním asi desať minút.  Krátko ako som zišiel z diaľnice,  som roztúroval svoje staré autíčko a než  sa býk prebral, bol predbehnutý! 
Ty brďo! Tak to teda nie! To som nemal! Asi aj on mal tú istú trasu ako ja, alebo chcel mi dať lekciu.. nikdy sa nedozviem...zabočil za mnou.  Cesta bola cez akési lesy a kopce a poriadne kľukatá.  Hravo sa dostal  na  môj  „chvost“  a skoro ma začal tlačiť.  Netrúbil ani nesvietil, to nemalo ceny.  Ale  predbehnúť  ma tiež nemohol, lebo zákruty boli neprehľadné a  oproti sa valili autá....Jeho frustrácia bola až hmatateľná!  Priblížil sa na centimetre a veru nebolo to príjemné....A vtedy, viacmenej z obáv že ma môže na tej osamelej ceste vytlačiť  do priekopy a potom zmiznúť, začal som pridávať.  Felicia po tých cestách  tentoraz mala istú  výhodu.  Ľahké čiperné auto krásne bralo zátačky kým on asi mal bod gravitácie vyššie,   musel spomaliť  a  tým pádom stratiť trochu  priestoru medzi nami a veru začal som mu aj unikať.  Ale on  sa nedal. Vždy na rovinke ma dobehol a tlačil...Možno niekto sa pamätá na starší Spielbergov film  Duel...bolo to podobné.
No a vtedy som sa rozhodol riskovať.  V ďalších zákrutách som sa poriadne rozbehol a začal ho strácať z dohľadu, až mi úplne zmizol z spätného zrkadla. A ako sa tak rútim, ma napadlo: čo blbneš?  Zabiješ sa k vôli nejakému idiotovi. Cool it!  V najbližšej zákrute som si všimol dopravnú značku  biele “P” - čko v modrom poli - parkovisko. Bolo za porastom a neviditeľné z cesty. Spomalil som a zabočil tam, vypol motor aj svetlá, otvoril dvere a blažene čakal :-)
Za menej ako dvadsať sekúnd  počujem rev motora ...    Bol to náš El torro!   Tak dobre som bol schovaný že ani netušil, že som za porastom. Preletel ako drak a zmizol za zákrutou...
Po krátkom oddychu som naštartoval a kľudne  pokračoval v ceste.
A El Torro?  Už som ho potom viac nevidel...a dokonca  si myslím, že ešte stále hľadá to drzé malé lacné staré auto....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Je to ako manželstvo. Vlhovci sa dohodli s Magonim

Slovenka povedala, že ho potrebuje.

Komentár Zuzany Kepplovej

Rešpektovať najnovšie poznatky? Fuj, aké liberálne

Neinformovanosti a dogme sa priznal rovnaký status ako poznaniu.


Už ste čítali?