Lietajúce sosáky

Autor: Steven Nagy | 20.8.2009 o 4:25 | (upravené 10.4.2011 o 13:02) Karma článku: 7,48 | Prečítané:  1956x

Suchdol nad Lužnici  je jedným z najpopulárnejších centier českých vodákov. Moji českí priatelia z Pardubíc, ktorí ma navštívili na začiatku roka a ktorým som v Austrálii predstavil naše "vody" s  mojimi plavidlami, sa chceli revanšovať - aby som skúsil  ich obľúbené miesto na ich vode a tak som sa dostal do Suchdolu na juhu Čiech blízko Rakúskych hraníc.



Rieka Lužnice bola ešte nad normál po povodniach ale už sa dala splavovat. Nechal som si kameru, mobil...všetko "namočitelné" na súši a naložili sme sa s partnerom Zdenkom na dvojmiestne, tažké,  z nejakeho plastiku vyrobené kanoe... Ako Zdeněk preberával plavidlo a podpisoval prenájom, dole na formulári  mali vytlačené malinkými písmenami náhradu  za  kanoe v prípade straty -  12 000 českých korún...
Rieka - ako som odhadoval, tiekla rýchlosťou asi meter za sekundu.
Nasadli sme a po krátkom čase zvykli na balans  plavidla a zdalo sa, že splav rieky bude “malina”... Nebola!!!
Po plavbe cez peknú prírodu plnej zákrut a zamorenej  húfmi komárov sme vedeli, že to nebude také jednuduché. Bolo práve po tých povodniach,  okolie páchlo  hnijúcim porastom a v bažinách pri  brehu ale aj nad riekou bol raj pre tie “lietajúce sosáky”.
A poriadne dotieravých. Aspoň tie slovenské a australské   krúžia a starostlivo si vyberajú bod na tele obete a otáľajú s útokom.  Tieto na Lužnici?... “Žádné srání s mladou paní”  vždy priamy nálet a šup harpúna do terča!  A oháňať a brániť sa moc nedalo, lebo každé pohnutie rozkymácalo naše vratké plavidlo.  A niekto by sa spýtal “a čo tak sprej?” Mali sme ho na sebe a komáre to milovali!!!
Najhoršie však prišlo po asi dvoch kilometroch splavu. Za ostrou zákrutou rieku hatil cez celú šírku vyvalený strom, ktorý sme zbadali dosť neskoro.  Darmo sme zúrivo veslovali k brehu, prúd nás k nemu  bral veľkou rýchlosťou. Do bezpečia súše nám chýbali  ešte asi dva metre,  keď predok kanoe sa napikoval pod strom a vkĺzol tam až po hruď   Zdenka, ktorý sedel vpredu. Prúd tam uväznil  naše plavidlo ako ho  zaklinilo medzi kmeň a hladinu vody!  Kliali sme obaja po česky a slovensky ale to nám nepomohlo.  A komári? Pre tie hnusoby  tam v tej lokalite bol priam banquet. Tie mrchy vedeli, že v tomto úseku rieky sa vodáci musia potrápiť a oni mali  regulárne lukulové hody na tých nešťastníkoch.  Špecialitou tentoraz bol  aj austrálsky import...  Naša námaha vyslobodiť sa bola zbytočna, lebo to kymácanie  iba spôsobilo prílev extra vody a naše kanoe sa ponáralo. Za chvíľu sa Zdeněk musel  vzdať,  lebo jeho časť kanoe už bola plná.  So svojim pádlom  sa ťahal po konároch k brehu a ostal som tam na zadnom sedadle ako tí hudobníci na ponárajúcom sa Titanicu.  A prúd ma  natlačil na kmeň, presne ako predtým Zdenka. Kanoe  sa potom úplne naplnilo  vodou a zmizlo  v hĺbinách..  V jednej ruke som stískal  veslo, druhou som zachytil konár  a v poslednom momente nartom pravej nohy zacítil čosi pod vodou.  Bol to  okraj sedadla našej “ponorky” .  
“Tak co Stevene, kanoe mame v prdeli, co?” ... prehodil do nitky premočený Zdeněk  ako sa na brehu bránil komárom a už sa videl ako sa budeme brebíjať cez húštinu dva kilometre hore povedľa Lužnice s dvoma zbytočnými  pádlami.
Nohy vodáka Peťa“Nezúfaj  Zdenku, nádej sa potápa posledná :-)” Kanoe kdesi hlboko dole  mi strašne omínalo  nart. (je tomu už vyše  mesiaca ale ten nart mám dodnes  poznačený a boľavý )
V ďalšiom momente som hodil veslo na breh a nohou si pritiahol ťažké prúdom vody unášané kanoe k dosahu uvoľnenej ruky a keď bolo v dosahu, pod vodou som ho našmátral  a pokračoval rukou v ťahaní  hore nad hladinu a ako sa objavila špička, prekvapený Zdeněk s potešením zhrábol lanko na špici a sme spolu ho vytiahli na breh.  Všetko sme  zachránili! Ako som vyliezol zo studenej vody,  v  húštine  som našiel  aj akési brvno, ktoré sme použili ako plavátko pre prípad, že by sme sa zase prevrhli a tak predišli strate plavidla, lebo sme sa poučili, že to naše je definitívne ťažšie ako voda...(tie štípancami dekorované nohy na obrázku patria vodákovi Peťovi z Prahy)
Ten roj komárov,  sa medzitým veselo hostil na  tejto československej dvojici stroskotancov.   Rýchle sme vyliali vodu, nasadli a mazali ďalej....

Mali sme ešte dva podobné zátarasy, ale sme už vedeli ako na to a štastne sa doplavili do Majdaleny....Neskôr večer pri táboráku Zdeněk vyprával   parte vodákov naše dobrodružstvo a hlavne trampoty s komármi a  medzi inými trefne dodal:  “nedalo se ani vychcát, neboť jedna ruka nestačila na vodháňění komárů :-)”

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?