reklama

Montezumova pomsta.

V Chile nás jeden američan menom Trent dôrazne vystríhal pred praktikami bolívijskej polície. Raz napríklad kúpil na ulici trocha kokaínu a chcel si ho na izbe užiť. Nestačil však poriadne za sebou ani zavrieť dvere, už tam mal policajta. Vyklepaný sa pýtal, čo sa s ním spraví. Vraj nič, dáš mi iba sto dollárov a ja ti dám pokoj. Stalo sa. Na druhý deň došiel znova. Trent ho s úsmevom uistil, že nemá absolútne nič, a policajt ho s úsmevom uistil, že ak mu nedá dvesto dollárov, ten kokaín, čo mal včera, sa nájde pod jeho posteľou. Na tretiu návštevu už samozrejme nečakal, spakoval sa a zmizol najrýchlejšie ako mohol. Po našej návšteve väznice v La Paz sme si uvedomili, že miestna polícia má našu adresu aj náš “finančný potenciál”. Okamžite sme zakúpili lístky do Potosi.

Písmo: A- | A+
Cesta do Potosi cez Altiplano, 3500 m/morom.
Cesta do Potosi cez Altiplano, 3500 m/morom. (zdroj: Steven)

Na nástupišti sa hemžili stovky domorodcov. Muži oblečení skromne do akýchsi čiernych oblekov neboli pre nás až tak exotickí ako ženy Bolívie - farebné krinolíny a bowler klobúky, španielska móda spred pár storočí. Šikmé alebo rovné postavenie toho klobúka na hlave vraj prezrádza, či je žena slobodná alebo vydatá. Tesne pred odchodom som porušil jednu z najdôležitejších stravovacej zásady v krajinách tretieho sveta. Na autobusovom termináli voňali hamburgery a ja som po 7 týždňovom putovania Argentínou a Chile ľahší o 5 kíl zatúžil po proteínoch. Dúfal som, že moje telo si už proti "Montezumovej pomste", ako tu volajú hnačku, vytvorilo imunitu. Veľký omyl! Starý rozheganý mercedes, vyradený z niektorej US školy, naložený našimi batohmi a objemnými nošami domorodcov, vyrazil za tmy. Čakala nás 12 hodinová strastiplná cesta. Na Altiplano, v 3500 metrovej nadmorskej výške, žiadne kúrenie, zima ako v psinci, batohy na streche, kabína plná domorodcov, ich sliepok, kôz a inej hávede a my štyria gringovia, úplne vzadu. Problém so zápachom čiastočne riešilo rozbité okno vedľa nášho sedadla. Autobus sa pomaly škriabal cestou-necestou. Napriek tomu že bol nabitý na prasknutie, to znamená že aj chodbička bola zaprataná telami, šofér ďalej priberal hocikoho, komu sa ešte zachcelo s nami cestovať. Sám sa pritom ledva dostával k volantu. Ešte aj medzi oknom a svojim sedalom mal pasažierku! Po dvoch hodinách takejto “ jazdy” som si myslel, že už snáď na tom horšie ani nemôžem byť. Ako tak nad tým uvažujem, zrazu sa z ničoho nič ohlásil nevolaný hosť - seňor Montezuma! Ako keby chcel doložiť - ale áno, sí seňor, esta posíble - môžeš byť na tom ešte horšie! Pre kristové rany, veď to snáď ani nie je možné! Moje "pôrodné bolesti" sa náhle vystupňovali do takých kŕčov, že som sa začal zvíjať. Ale to tu nie je ani autobus MHD, kde človek stalčí gombík, ani diaľkový expres s toaletou! Kdeže zastaviť, možno tak najskôr za dve hodiny.... Moji spolucestujúci mali síce zo mňa srandu, mňa však už zalieval smrteľný pot. V zúfalstve som sa predral cez hlavy a plecia v chodbičke natlačených indiánov k šoférovi a zasyčal "PARA!" Ten, pozrúc na mňa, okamžite poslúchol. Odrazil som cestujúcich od vchodu, vyletel za autobus, strhol nohavice a ... Tá úľava bola neopísatelná! Keď som začal opäť vnímať okolie, mal som chvíľku šancu poobzerať sa po altiplano. Vynútenú zastávku využili aj podaktorí ďalší na “odľahčenie”, ale tí sa hneď aj natlačili späť do relatívne teplého autobusu. Šofér netrpezlivo túroval plynový pedál a do ksychtu mi turboval diesel. Napriek tomu by som tam najradšej zostal! Pomaly som preliezol späť na svoje miesto a mal asi pol hodiny pokoj, keď to celé začalo znova! Bol som už brunátny a na pokraji ďalšej erupcie. Konečne sme sa dotiahli do akejsi osadlosti, za čo som ďakoval už hádam aj všetkým svätým! Musel som trpezlivo škrípajúc zubami čakať, kým sa indianky v tých veľkých krinolínach a bowler klobúkoch vyteperili von, aby som mohol vyletieť na blízku stráň. Ako tak kvočím po pamätihodnej superúľave v tom pološere venujúc sa svojim myšlienkam, od dobroty skrížené oči, prešiel okolo náklaďák s jedným reflektorom. Svetlo trochu ožiarilo moje okolie. Naskytol sa mi šokujúci pohľad: kvočal som medzi farebnými krinolínami! Moje okolie bolo obsypané tými indiánkami z autobusu robiac to isté čo ja! Po prežitom utrpení som chcel vystúpiť a ostať niekde tam, na polceste, ale môj ruksak aj s liekmi bol na streche autobusu bez nádeje na lokálizáciu. Takže moje útrapy so seňórom Montezumom pokračovali, i keď už v miernejšej forme, až do Potosi. Toto bola pre mňa hádam najukrutnejšia cesta, akú som kedy vo svojom živote absolvoval.

Steven Nagy

Steven Nagy

Bloger 
  • Počet článkov:  115
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Don't cry for me Argentina.. I'm on my way to see you soon. Zoznam autorových rubrík:  PoznávacieVtipnéSmutno-vážnePolitickéInformačnéExistencionalistickéOsobnéSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu