reklama

Útrapy v Bombaji.

Do mesta Bombaj (meno zmenili na Mumbaj) som sa dostal - viď. môj predošlý blog Nezabudnuteľný let, po dramatickom lete z Bangkoku. Mojím cieľom bol Nepál. Ale nie letecky! Ten strach z lietania pretrvával a prečo neskúsiť alternatívu - vlak? Nechal som sa zaviesť na stanicu Victoria si zakúpiť lístok na vlak do Varanási. Budova stanice je celkom pekná z vonku, ale dnu pod strechou je to ako na trhovisku. Hordy Indov sa hemžia v hale stanice. A tam zakúpiť obyčajný lístok je skúsenosť len pre dobré nervy.

Písmo: A- | A+

Hneď som našiel úrad na lístky pre turistov. V malej špinavej miestnosti za stolom sedel malý postarší chudý Ind, mal okuliare s šošovkami ako popolníky a na sebe akúsi špinavú akoby posteľnú plachtu. Za ním na stene visel rám s zažltnutou fotkou akýchsi Európanov s uloveným tigrom. Obraz bol poslednýkrát oprášený asi v dobe ako India dostala nezávislosť od Angličanov.

Obrázok blogu


Vytiahol som rupie, a nevinnou samozrejmosťou očakával svoj lístok. Počkajte , to nie je tak jednoduché....šéf príde za chvíľu, on vám to vybaví. On tam sedel s založenými rukami a nerobil absolútne nič. Plnil funkciu neexistujúceho lístku na dverách: “Sa vrátim za päť minút”. Sadol som si na lavičku pred ten úrad, a čakal. Za chvíľu sa ku mne pridal Iránec, ktorého ten Ind tiež poslal čakať. Všade okolo na betónovej dlažbe polihovali Indovia zabalení do špinavých plachiet. Celé rodiny. Varili si čaj, čosi ujedali, spali. Zarastený starý Ind s niekoľkými mladými manželkami, asi tak 11 - 12 ročnými, v nosoch a ušiach lacný piersíng , väčšinou tehotné , alebo s dojčatami , ktoré kojili z odhalených prsníkov. Pán manžel žul betelové listy a hlasne opľúval červenými slinami svoje okolie. Navyše hlučne sa hádal s svojou rodinou, gestikuloval a nadával. Vedľa pobehovali potkany. Medzi koľajami, ale aj hore na trámoch podkrovia. Niečo ako veveričky u nás. Ako tak čakáme, asi za hodinu sa dovalil monzún, asi ten ktorý som predbehol nad zálivom. Presne na čas - bol 16 jún! Starobylá , zle udržiavaná strecha nestačila. Ani kanalizácia. V blízkosti úradu voda vyrazila z akéhosi kanálu, ako gejzír a začala zaplavovať naše okolie kalom!!! , Tí čo spali na dlažbe boli prebudení a obalení čímsi mokrým, a odporným....len tak čľapotali bosky cez tu "lávu" do relatívneho bezpečia.... Rýchle som chmatol ruksak a vyskočil na lavičku. Okolie som mal odrezané. Kanalizácia a záchody sú asi na celom svete podobné, ale v Indii, kde jedia karí a plejádu iných korenín..., neopísateľný merkaptan..... príšerné, až som lapal po kyslíku, lebo ujsť som nemohol!!!! Voda natiekla aj do úradu. Takto si sedím, stresovaný na mojom ostrovčeku ako stroskotanec v mori hnusu, až ma prepadlo zúfalstvo. A uvažujem : Čo tu robíš v tejto odpornej diere, predsa vieš, že sa nájdu príjemnejšie kúty sveta. Takto si filozofujem, aj uvažujem, či ma tie injekcie obránia pred chorobami v mojom okolí, až skoro upadám do depresie, ale za chvíľku ma napadá aj čosi pozitívnejšie. Keď vidím a zažívam takéto veci , o čo viac si potom budem ceniť malé bežné , na oko bezvýznamnosti v normálnom živote? Tiež som uvažoval, že vlastne mám šťastie toto tu spozorovať. Na prvýkrát to zneje absurdne... ale je to tak !!! Kde na svete by mal čkovek takúto školu antropológie? Ľudia z všetkých živých tvorov najradšej pozorujú ďalšieho človeka. V Bombaji na Victoria station v ten júnový deň, som vlastne sedel v centre obrovskej ZOO s najbohatším výberom mojich obľúbených tvorov. Ako sa dážď zmiernil, začali ten kal, utopených potkanov, a iné kúzelností zhrabovať. Po asi dvoch hodinách čakania sme s tým Iráncom mali toho dosť. Už dokonca aj dlážku opláchli. Úradníček mal ďalšiu výhovorku - monzún. Pokračoval som v svojich štúdiách.... Mnohí Indovia boli oblečení európsky, formálne, aj keď špinavé biele košele, ale s kravatou a sakom. Bolo však tam hodne tradične oblečených , zabalených do bielej plachty okolo pása a medzi nohami. Najviac ma prekvapili Európania v indických róbach. Väčšinou mladi ľudia , ktorí asi boli potomkovia Angličanov, alebo adepti Hari Krisna. Mnohí prepadli vplyvu drog, možno hinduizmu. Videl som ich aj žobrať!! Hrdí a civilizovaní Európania žobrali od Indov! Aj ku mne sa priblížil pre almužnu jeden, na ktorého tvár nikdy nezabudnem. Oblečený do špinavých potrhaných sari, z ktorých trčali spuchnuté nohy, tvar biela ako pergamen , dlhé špinavé fúzy a brada.... Po ďalšej pauze sme sa vrhli na toho mizerného červíka v tom úrade, že ho ideme zaškrtiť. Poslal nás za náčelníkom stanice. Tam sa hneď ujali Iránca, ale ja... Ó Varanasi, to musíte isť inde., do inej časti stanice...Som sa rezignovane ťahal do určeného úradu, asi pol kilometra a preklínal seba, že som toho malého byrokrata predsa len nezaškrtil. Tam zase v úrade preplnenej policami tisícov zožltnutých fasciklov mi s ľútosťou povedali, že do Varanasi už predpredaj lístkov uzavreli. Mohli by mi nájsť trochu dlhšiu alternatívu , ale keď sa poponáhľam, späť do toho prvého úradu, snáď sa tam niečo nájde. S vraždou v očiach som sa ťahal späť , a zrejme ten malý smrad to už tušil, lebo tam bol ktosi iný. Som mu zlostne vysvetlil, čo mi jeho mizerný kolega urobil. On sa iba usmial, - žiadny problém poďte so mnou. Po tom, čo som videl v tej hale, si uvedomil, že bude lepšie si zakúpiť čo najpohodlnejšiu kategóriu, aj s lôžkom. Vzal ma do akejsi ďalšej haly, odtisol tam dav asi 30 Indov, a mi pri okienku zakúpil lístok na nočný rýchlik, klimatizovaný s lôžkom, prvá trieda do Varanasi. Cely natešený som mu dal “bakšiš” , čo on samozrejme očakával. S tým lístkom na vlak síce bola dráma, ale teraz sa na to dívam, ako na cenné poučenie a školu života. Odvtedy ma už byrokracia až tak nedráždi. Práve som zažil Mt. Everest byrokracie. Dal si batoh do úschovne, a išiel preskúmať okolie stanice. Hneď vedľa je hotel Taj Mahal, kde jedna noc stoji priemerného Inda rok zárobku. Práve sa rozpršalo, a ja som sa schoval v nádhernom klimatizovanom vestibule Taj. Keď som opúšťal hotel, vonku už čakali rôzne indivídua, čo sa dívajú na hosťa drahého hotela ako na vianočný stromček. Musel som odbyť ponuky taxikárov, ilegálnych vexlákov, predavačov drog, kupliarov ,a konečne žobrákov. A medzi nimi ma prekvapil slušne a čisto oblečený starý pán, Angličan, košeľa , sako, klobúk. Ma tiež prosil o par rupii !!! Blízko hotela Taj Mahal je slávna Brána Indie, s schodkami do mora. Okolo sa ponevierali Indovia, poniektorí si dávali vyberať vosk z uší špecialistami, alebo liečiť zuby pouličnými zubármi. Mali aj vrtačku na kolovrátokový pohon. Na nástupišti pre môj rýchlik už čakal dav. Ako tam nacúvali súpravu prepukla tlačenica a zmätok. Dav , hlava nehlava sa snažila nahrnúť do hrdzavo červenkastých vagónov s horizontálnymi mrežami miesto skla v oknách. Cela súprava mala asi 20 vagónov, môj odhad cestujúcich - asi 4000 - po 200 v každom vagóne. Našiel som si svoj vagón, bol jediný zelenkavej farby , s označením prvá trieda. Pri dverách bol nalepený strojom naťukaný zoznam cestujúcich! Bolo tam aj moje meno. Môj vagón , aj keď prvá trieda , nebol žiadny luxus. Obyčajný Pulmann, síce klimatizovaný, žiadny podhlavník, alebo deka na zakrytie. Cestujúci boli majetnejší Indovia, a vedeli, do čoho idú, - mali podhlavníky a deky....no nevadí, to prežijem. Moc ma ale sklamalo, že - pohľad von na krajinu bol absolútne nemožný! Okna boli z vonka tak zašpinené , že som nenašiel ani škáru! Bola noc, mi to až tak nevadilo, ale akonahle sme nad ranom zastali, ja som vybehol von, a krvopotne očistil 10 x 10 cm plochu okna, ktoré malo na sebe nejaký nános, ktorý sa už aj zažral do skla. Náš vagón mal aj akéhosi šéfa, ktorý dbal, aby sa k nám nepriplichtil aj nejaký čierny pasažier, bral objednávky na raňajky, obed a večeru, ktoré potom počas zastávky zahlásil do ďalšej stanice, a tam to mal pripravené. Aj ja som si objednal obed, ale aj oľutoval. Vlak meškal asi hodinu, a kým sme ten obed dostali, už bol studený. Šéf to roznášal na oceľových táckach, už to asi bolo okydane muchami, svoj palec zaborený v mojej ryži , a lyžičku mi vytiahol z kapsy, držiac ju ľavým palcom za dutú časť!!! A pravda , vieme, na čo oni používajú ľavú ruku!!!!! Dá sa dobre schudnúť v Indii. Za dve noci a deň sme šťastlivo dorazili do posvätného Varanási.

Steven Nagy

Steven Nagy

Bloger 
  • Počet článkov:  115
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Don't cry for me Argentina.. I'm on my way to see you soon. Zoznam autorových rubrík:  PoznávacieVtipnéSmutno-vážnePolitickéInformačnéExistencionalistickéOsobnéSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu