A tam je kráľom kosatka, v angličtine orca, alebo killer whale. Je to jeden z menej chápaných ale o to inteligentnejších zvierat tejto planéty. V roku 1993 Hollywood natočil celkom pekný príbeh - Zachráňte Willyho , pekná fikcia. Môj príbeh je popisom skutočných udalostí v spojení s týmto nádherným tvorom. Zachoval sa nie len z ústneho podania, ale je dokumentovaný fotkami, knihou, TV dokumentom ale i rukolapnými dôkazmi. Prv, než rozviniem tento príbeh, aby ste mu lepšie porozumeli, niečo o kosatkách. V angličtine má nelichotivé meno killer whale (veľrýba zabijak). Totiž títo "zabijáci" sú v ríši zvierat jediní, ktorí sú schopní uloviť aj najväčšie tvory planéty - veľryby . Kráľ zvierat - lev síce "vládne" skoro nad všetkými zvieratami zemského povrchu, ale trebárs hroch, slon a mnohé iné nepodliehajú jeho “vláde”. Navyše “vládne” iba v častiach Afriky a v Indii , takže pán kráľ by mohol byť skôr takým provinčným rytierom.
Kosatka je najväčší člen z rodu delfínov, samce sú asi 7.5 metra dlhé a 7 až 10 ton ťažké (samička 4 až 6 ton) a žije vo všetkých oceánoch sveta, vládne nad všetkými zvieratami mora a dokonca v Patagónii bolo zdokumentované, že sa vyhupne za korisťou aj na pláž. Leva prevýši aj v dĺžke života - dvoj až trojnásobne (lev žije asi 15 až 20 rokov) .Mozog má 5 krát väčší ako človek. Je schopný vyvinúť úctyhodnú rýchlosť 55 km za hodinu, komunikuje na veľké vzdialenosti. Podobne ako delfíny, má vyvinutý sonar - echolokátor a tak “vidí” zvukom až do vnútra tiel iných organizmov. Vo Vancouverskom akváriu, si odborníci všimli, že kosatky sa cez sklo akvária radi pozerajú na obrázky v knihách, hlavne obrazy iných kosatiek, a ak si želajú prehodiť list na ďalší obrázok, vydajú zvláštny zvuk (zapískajú). Mladé sa neučia inštinktom, ale sú učené dospelými, podobne ako u ľudí. V Argentíne pozorovali ako dospelé jedince učia mladé chytať tulene. Dospelí chytali tuleňov tak, aby ich nezranili, pustili ich, aby mohli unikať a tak dávali šancu mladým sa učiť loviť. Hrali sa s tuleňmi ako mačka s myšou. Nacvičovali "výbeh" z vody na pláž aby postrašili a zahnali tulene do mora. O kosatkách sa stále vie dosť málo. Ešte v roku 1970 v manuáli pre Austrálskych námorníkov bolo varovanie o nebezpečenosti týchto dravcov, napriek tomu, že dodnes sa ešte nezaregistroval prípad napadnutia človeka kosatkou, ba práve naopak, bolo popísaných mnoho prípadov, kedy kosatky zachránili ľudí pred žralokmi. Moje sympatie pre kosatky vzrástli, keď som videl s nimi šou v morskom parku v Hong Kongu. Neskôr ako sa mi dostala do rúk spomínaná kniha “Killers od Eden” (obal viď, vpravo) krátko po návšteve Edenu, kde sa odohrala nezvyčajná udalosť:
Eden je prímorská osadlosť na juhovýchode Austrálie. Príbeh sa stal asi pred sto rokmi. Bol to kuriózny prípad, keď
človek a zviera vytvorili pakt, prospešný pre obe strany. Žila tam rodina Davidsonovcov. (Dodnes tam žijú potomkovia, dokonca aj pamätníci tohto prípadu.) Ich živobytie bolo lov veľrýb na člnoch. Mali pozorovateľňu na pobreží a z nej pozorovali veľryby ako sa plavia počas ich pravidelnej migrácie z Antarktídy na sever pozdĺž východného pobrežia Austrálie. Veslovali im v ústrety a potom sa snažili týchto obrov uloviť.
Ľudský lov veľrýb však pozorovala aj svorka kosatiek. Osamelá kosatka veľrybu neuloví, ale podobne ako vlk, musí spolupracovať v taktike svorky a uštvať tohto morského obra. Neznie to veľmi sympaticky, ja osobne mám veľryby rád a trhá mi srdce, keď vidím Japoncov, ako k vôli suši mordujú tieto nádherné tvory. Ale príroda, to je niečo iné. Tá je krutá a musíme ju prijať takú aká je, a čo najmenej do nej zasahovať. Kosatky sú dosť vyberavé. Keď ulovia veľrybu, skonzumujú iba jazyk a pery. Toto si všimli Davidsonovci, ktorí boli jedným z niekoľkých veľrybárskych tímov v osadlosti Eden. Po ulovení veľryby vyhoveli kosatkám a tie dostali svoj obľúbený podiel. Rýchle pochopili, že majú v človeku spojenca, a vyvinula sa bizarná spolupráca medzi Davidsonovcami a kosatkami. Kosatky síce sú schopné uloviť veľrybu, ale je to pre nich veľmi namáhavé a rýchlo pochopili, že s človekom získajú potravu s menšiou námahou. Začali upozorňovať Davidsonovcov na príchod veľrýb. Priplávali k brehu a pri ich dome divoko plieskali chvostmi. Každá kosatka má isté znaky na tele a hlavne na chrbtovej plutve. Podľa toho ľudia boli schopní ich rozlíšiť, a dokonca aj každého člena svorky pomenovať. Vodca, svorky bol samček, ktorého Davidson pomenoval Tom. Ten najviac prirástol k srdcu veľrybárov. Akonáhle veľrybári nasadli na člny, kosatky ich sprevádzali, a súrili v ich očiach neohrabaných veslárov v pohybe. Dokonca
kohosi napadlo hodiť im lano, kosatky na ich prekvapenie lano uchopili a ťahali čln veľkou rýchlosťou k miestu lovu. Najusilovnejší a najochotnejší bol Tom, ktorému tie laná vydreli zuby. (zuby Toma viď vpravo - múzeum v Edene) Je zaujímavé, že spolupracovali iba s rodinou Davidsonových. Ako ich rozoznali je záhadou, ale iným veľrybárskym tímom nepomáhali. Kosatky majú dobrý zrak, a je známe, že sa dívajú na svoje okolie nielen vo vode, ale aj mimo vody. Stalo sa niekoľkokrát, že počas lovu rybári vypadli z člnov, alebo keď sa čln prevrátil a celá posádka skončila v mori.
Mnohí z nich boli neplavci a na prekvapenie Tom a jeho druhovia ich tlačili k hladine a k člnu. Boli ich ochranou aj pred žralokmi, ktorých hravo zahnali! Kosatky si mohli ľudí pomýliť s tuleňmi a zožrať, ale nikdy sa to nestalo! Fáma o priateľských kosatkách Edenu sa napriek tomu, že to Davidson ututlával, rozletela po širokom okolí. Spolupráca fungovala mnoho rokov, a stali sa rôzne skoro neuveriteľné príbehy, ktoré moje skromné riadky nestačia popísať.
Spolupráca kosatiek a človeka dospela k smutnému koncu v roku 1930, keď v jedno ráno našli na plytčine pri dome Davidsona bezvládne telo Toma. Zrejme Tom cítiac svoj koniec, prišiel poslednýkrát za priateľom. Davidsona to veľmi zronilo. On stratil dobrého priateľa a krátko na to sám prestal s lovom veľrýb. V Tomovi ostatné kosatky stratili vodcu a zo zálivu sa vytratili. (V roku 1966 Austrália vydala zákon na ochranu veľrýb, a dnes turizmus - lodné vyhliadky na veľryby - vynášajú omnoho viac ako keby sa lovili). Kostru starého Toma, ktorého vek odhadli na 70 rokov zakonzervovali a neskôr umiestnili vo veľrybárskom múzeu v Edene.
Tesne pred východom slnka som dorazil na hrebeň. Ďaleko dole v kempingu sa už začali prebúdzať ranostaji a na druhom konci zálivu ešte spal Eden. Ako som si tak hľadal miestečko na odpočinok, zrazu som si všimol v kroví čosi zvláštne, čosi príliš pravidelné na to aby to mohol byť výtvor prírody. Už bolo svetlo, tak nebol problém uvedomiť si, že sa dívam na porastom schované zvyšky asi dva krát dva metre zrúcanín. Z tohto bodu bol absolútny výhľad na celý záliv a na vzdialené mestečko Eden. Usúdil som, že toto mohla byť pozorovateľňa veľrybárov. Možno z tohto miesta niekto z rodu Davidsonov pozoroval Toma s jeho svorku kosatiek aj veľryby, a potom dával signál na lov.
Sadol som si zadumaný vedľa zrúcanín, mysliac na veľryby, kosatky, starého Toma a veľrybára Davidsona, až som vo svojich predstavách skoro zažíval to priateľstvo človeka s kosatkou až do smrti, a tú drámu dole v zálive. Ďaleko na horizonte Tichého oceána pomaličky vykuklo slnko.....
