reklama

Skutočný Robinson Crusoe

Pred rokmi, keď som prehlboval znalosti vtedy pre mňa nového jazyka - angličtiny, často som počul výraz “buckley’s chance”. V preklade to znamená - buckleyho šanca, alebo žiadna šanca. “Máš bucleyho šancu to stihnúť”, alebo “Dožijem sa stovky? Bukleyho šanca!”. Každé slovo má nejaký zaujímavý, neraz logický pôvod a pri bádaní (hľadaní) koreňov tohto slovného spojenia som sa dostal ku krásnej príhode.

Písmo: A- | A+

Príbeh sa začína v októbri roku 1803. V snahe nájsť úrodnú pôdu a kolonizovať juhovýchod Austrálskeho

Mapa Austrálie
Mapa Austrálie 

kontinentu, sa zo Sydney, už vtedy etablovaného mesta, vydali dve lode na palube so skupinou 19 kolonistov a ich rodín, 50 vojakov, 299 trestancov do zálivu, ktorý sa dnes volá Port Phillip Bay. Na jeho severnom pobreží dnes stojí mesto Melbourne. Lode sa úspešne dostali cez nebezpečný a úzky prieliv a zakotvili asi desať kilometrov od vstupu do zálivu v závetrí a bezpečí na miestach, kde dnes sa ťahá úzky pruh vzdialenej štvrte mesta Melbourne skoro až k prielivu - Sorento. Viď obrázok dole. Vtedy tam bola neprebádaná divočina a keby sa boli plavili asi štyridsať kilometrov na sever, boli by našli rieku Yarru a pitnú vodu.

V predvečer Vianoc toho roku skupina piatich trestancov sa rozhodli ujsť. Medzi nimi bol i muž, ktorý sa volal William Buckley.
William sa narodil v Cheshire Anglicku v roku 1780, vyučil sa za murára a neskôr sa stal vojakom. Bojoval v Napoleonských vojnách v Holandsku, ale svoju vojenskú kariéru ukončil, keď ho usvedčili z priestupku - prechovávania ukradnutého textilu a odsúdili ho na 14 rokov vyhnanstva v Austrálii. (potvrdenie mojich slov z predošlého blogu “ Vedeli ste to o Austrálii? " , kde som uviedol, že trestanci boli vysielaní z Anglicka za priestupky, za ktoré by dnes nešli ani do basy)
Trestanci samozrejme nemali putá, tie v divočine nemali význam, aj tak by neušli. Pri pomyslení prežitia bez vody a jedla v tej neznámej krajine prešla chuť aj najzúfalejšiemu trestancovi na útek. Navyše, v prípade útoku zo strany domorodcov, každá ruka bola vítaná.
Podcenili však rozhodnosť Williama a jeho druhov, ktorí 27. decembra pod rúškom tmy ukradli pušku a potraviny a vydali sa do divočiny. Uvažovali prejsť pozdĺž východného pobrežia do Sydney. S veľkými útrapami sa dostali na druhú stranu prielivu. Sužovaní horúčavou, nedostatkom jedla a vody, ako i večne obťažovaní domorodcami si uvedomili, že bude lepšie vrátiť sa a vzdať sa. Na druhej strane prielivu videli ohne kolonistov a aj s signalizovali, dúfajúc že budú zachránení loďou, ale nikto si ich nevšimol. Rozhodli sa k zdĺhavému - vyše 160 kilometrovému nebezpečnému návratu do kolónie okolo zálivu. Nie však William Buckley. Ten si svoju slobodu v divočine vážil viac ako život trestanca. Trestanci by sa dnes prechádzali ulicami skoro trojmiliónového mesta Melbourne, ktoré za posledných dvesto rokov skoro úplne obkľúčilo Port Phillip Bay. Cesta späť bola nebezpečná, traja podľahli vysileniu, iba jeden sa z nich vrátil do “Sorenta”. Poznám dobre Port Phillip Bay, Anglesea, Torquay a Sorento a môžem potvrdiť, že tá trocha divočiny, ktorá tam ešte ostala, je v letných horúčavách veľmi nehostinná, ale v zime ešte krutejšia.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Záliv
Záliv 

Kolonisti, boli ťažko skúšaní teplom a vrtochmi krutej prírody, nedostatkom zásob ako aj úmrtiami a uvedomili si, že táto časť krajiny nie je vhodná na kolonizáciu. Po troch mesiacoch sa zbalili a vyplávali skúsiť šťastie v Tasmánii. Dnes v Sorente, na miestach kde bola prvá kolónia je pomník a pre turistov domček s kresbami s mapami z tej doby. Vedľa sú aj hroby zosnulých kolonistov. Na mnohých miestach, okolo zálivu, kde William žil, dnes sú po ňom pomenované rôzne lokality. Vtedy však o jeho osude sa viac nevedelo nič, ale každý bol presvedčený, že zahynul. Neskôr jeho nulová šanca na prežitie sa vtelila do miestneho slangu ako Buckleyho šanca. Pomaly sa na Buckleyho zabudlo, ale jeho meno žilo v tomto slangu. “Buckley’s chance”.




Medzitým William Buckley začal svoju osamelú existenciu v divočine. Začala sa jeho menej známa odysea, ktorú môžeme prirovnať ku pekne opísanému príbehu - románu Angličana Daniela Defoa - Robinson Crusoe. Príbeh námorníka - piráta Selkirka bol mnohokrát nafilmovaný a romantizovaný. Mnohí sme s ním vyrastali a ho milujeme. Ten sa prihodil 100 rokov pred týmto príbehom. Či sa v skutku stal? Nie sú dôkazy. Osobne mám o tom svoje pochyby. Robinson Crusoe mal k dispozícii kopu veci, čo mu dali, keď ho tam vysadili, neskôr získal extra veci z stroskotanej lode. William Buckley nemal absolútne nič. Navyše prekonal Robinsona v dĺžke pobytu v divočine. Sága o Austrálskom Robinsonovi je skutočný skvost hodný románu alebo filmu.
Ale späť k nášmu hrdinovi.....Jeho prvými starosťami boli sa uživiť, nájsť si vodu a jedlo. Najviac sa zdržiaval na pobreží v miestach, ktoré sa dnes volajú Angelsea a Torquay. Natrafil aj na miesto, kde z previsu tiekla pitná voda, zbieral a jedol divoké plody, z mora ustrice. Urobil si tam blízko príbytok a začal si veriť, že tam nejako prežije. Nepočítal však s domorodcami. Dvaja ho napadli a ťažko zranili. Obránil sa, ale hodne krvácal . Dotackal sa do húštin, kde padol do bezvedomia. Občas sa prebral a plazil sa ďalej, keď narazil na asi meter vysoký násyp, v ktorom bola zapichnutá zlomená kopia. Prisvojil si ju a odplazil sa ďalej do tieňa stromu, kde zase padol do bezvedomia. Tam ho našli dve lubry (Austrálske domorodé ženy) miestneho kmeňa, ktoré si zavolali svojich mužov. Predstavte si ten úžas domorodcov, keď naďabili na vysokého bieleho muža, (mal výšku 198 cm) v ruke s zlomenou kopijou ich zosnulého a nablízku pochovaného vodcu menom Murrangurk. Ten kopček, kde Buckley našiel kopiju bol hrobom vodcu. S veľkými prejavmi radosti ho previezli do svojej osady, kde mu poskytli ošetrenie, potravu ako napríklad červ witchetty, pečených jašterov a hadov a iné “dobroty” ktoré jedol s veľkým apetítom. Večer bolo coroboree (oslavný obrad s tancami austrálskych domorodcov), kde ženy bili do bubnov kým neodpadli od vysilenia a muži v omámení svojich tancov sa ostrými kameňmi dorezali do krvi. Kmeň, ktorý ho zachránil sa volal Wathaurong. Oni verili, že vodcovia sa vrátia ako prevtelení bieli. To, že William nevedel hovoriť, ich uistilo vo viere, že majú Murrangurka. Je znovuzrodený - však je ako nemluvňa, nič nevie. Nad slnko jasné, že je to ich prevtelený vodca! Naučili ho vyrábať kopije luky, šípy, bumerang, loviť klokanov, emu, ryby, nájsť vajíčka vtákov, rozoznať jedlú divú flóru, vyhrabávať jedlé korene a žiť ako oni žili. Naučil sa ich jazyk, zvyky vyrobil si odev z kože a stal sa aboridžinom. Konečne stál na vlastných nohách a začal veriť v svoje prežitie v tejto nehostinnej krajine.

SkryťVypnúť reklamu
reklama


(V tomto bode by som chcel varovať citlivejších čitateľov, že nasledovná pasáž písaná kurzívou je trochu drsná, a môže mnohých raniť, alebo uraziť. Tým odporúčam ju preskočiť)
Podľa jeho slov, divosi medzi ktorými strávil tridsaťdva rokov boli primitívne tvory, bez pohnútok k výstavbe príbytku alebo vyhotovenia odevu, svoje telá iba natreli blatom. Natierali sa hlavne keď sa šlo do bitiek a na oslavy. Čas merali čiarkou kriedy alebo uhlíka na ramenách. Svojich mŕtvych zahrabali, ale zabitých nepriateľov jedli - rozkúskovali a grilovali medzi vyhriatymi kameňmi. Niektoré kmene jedli ľudské mäso pri každej príležitosti, a tuk z obličiek bol pre nich dobrota ako je pre nás lekvár alebo maslo na chlieb pri raňajkách. Okrem prežierania sa nepoznali nijaké iné slasti. Domorodý “Romeo” svoju “ Júliu” omráčil kyjakom, a ona aby zvýšila svoju príťažlivosť pred “svadobnou nocou” sa natrela od hlavy po pätu ľadvinovým tukom z tela práve zabitého rivala svojho Romea.... Chudák Paris.... . Deformované deti boli okamžite skántrené, populácia sa udržovala v určitom limite. Dieťa smeli mať iba každé dva roky, a keď sa ona odvážila mať ďalšie dieťa nad limit, nazlostený otec ho hneď po pôrode chytil za nožičky a otrepal lebku na najbližšom strome. Milujúce manželky uchovávali jabĺčko z kolien svojich mŕtvych manželov na šnúrke ako okrasný náhrdelník.

Zúčastňoval sa na poradách a bitkách s inými kmeňmi. Našli mu aj lubru, ale tá mu po dvoch týždňoch ušla s mladým domorodcom. Jej strýkom iba William zabránil, aby ju neumlátili. Ale aspoň donútili ju žiť s svojim novým manželom. Napriek nepriaznivému začiatku svojho prvého manželstva, urastený William bol veľmi obdivovaným a želaným mužom medzi lubrami , ktorých mal neskôr hodne. Lovil a jedol všetky možné druhy plazov, rýb, a vtákov, červov a hmyzu, a mnohokrát prekvapil svoj kmeň ukážkami zručnosti bieleho človeka ako napríklad vybudovanie priehrady, alebo upletenie sietí na ryby. Tí nepoznali veci ako pasce na zvieratá alebo iné jednoduché nástroje. Jeho šikovnosť bola vysoko cenená, obdivovaná a stal sa ich v poradcom i náčelníkom. Bohužial neskôr kmeň Wathaurong bol v bitkách vyvraždený a on sa opäť stal samotárom.


On sa už vzdal nádeje, že sa vôbec niekedy stretne s belochmi, zabudol reč, a skoro aj svoje vlastné meno. Aký však on dostal šok, keď raz sa stretol s domorodcom, ktorý mal cez plecia prehodenú anglickú zástavu! Niečo sa v ňom pohlo.... Vraj tú zástavu ukradol z akejsi lode na rieke, ktorá vtekala do zálivu. Že ide zverbovať posily pre útok. A vtedy - prvýkrát ho napadla myšlienka úniku z tejto ohavnej “slobody”. Predstieral, že s ním súhlasil, a zašiel k pobrežiu, s myšlienkou kontaktu s belochmi. Keď uvidel loď a na nej Európanov, stál ako omámený, a sa mu až podlamovali nohy. Strašne zatúžil sa vrátiť do civilizácie....Celý nadšený robil čo mohol, aby prilákal pozornosť posádky. Bohužiaľ zabudol angličtinu a vydával zo seba iba nezrozumiteľne zvuky. Dvakrát sa k nemu aj priblížil čln z lode, ale jeho divoký výzor, oblek, nezrozumiteľné kriky, Európanov odstrašil. Buckleyho to strašne zlomilo. Padol na kolená a bezmocne vzlykal, keď videl ako loď dvíha kotvy.

Po asi ďalších troch tokoch sa stretol so skupinkou mladíkov, ktorí pyšne mávali farebnými vreckovkami. Podľa nich tam ďaleko pri rieke sa vylodili traja bieli a šiesti tmaví, ktorí rozdávali pekné veci, si tam postavili

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

stany a loď ich tam nechala. Plánovali ich povraždiť a okradnúť, ale prv idú zohnať posily. . Jemu navrhli, aby sa stal návnadou a tak mohli prekabátiť a zabiť posádku a ukoristiť náklad. Znepokojený, vykročil k rieke, kam došiel na druhý deň. Keď vystúpil z porastu, pre belochov to bol neopísateľný pohľad. Vysoký bradatý divoch odetý v koži, s bumerangom za opaskom, kyjakom a kopijami v rukách tam mlčky stál a díval sa na nich so skúmavým pohľadom. Kolonisti uvažovali - má to byť predvoj, prvá fáza útoku? Vytiahli zbrane, a pripravili sa na obranu. Buckley však bez slova si sadol, pamätajúc ako poslednýkrát belochov odplašil, pomaly odložil svoje zbrane bokom, mimo svojho dosahu, pietne sklonil hlavu na znak že nemá nekalé úmysly. Jeho svetlá farba pokožky, výstroj, výzor a ohromná výška fascinovala kolonistov, a sa k nemu opatrne s odistenými zbraňami priblížili, a sa aj k nemu láskavo prihovorili. Buckley sa triasol od dojatia ale aj strachu, že zase bude nepochopený, zase ostane v divočine. Kolonisti boli zmätení, nič podobného ešte nevideli. Pochopili, že nie je pre nich hrozbou. Bohužiaľ im nerozumel a ani nevedel ako odpovedať. Jeden z nich mu ponúkol krajec chleba, použijúc slovko “bread”. Keď počul to slovko a aj chlieb videl, niečo mu v hlave preskočilo a horlivo opakoval slovko “bread” a na údiv belochov, aj keď s ťažkosťami, horlivo opakoval anglické vety ktoré oni vyslovili. Jeho frustrácia bola neopísatelná. Strašne im chcel povedať kto je, ale tých tridsaťdva rokov bez kontaktu s Európanmi z jeho mysle odstránilo rodný jazyk. A keď im ukázal na ruke vytetované iniciálky WB, kolonisti okamžite pochopili. To musí byť nejaký stroskotanec! Pomohli mu na nohy a pozvali si ho do stanu, ponúkli mu čaj, a keksy. Williamovi od dojatia tiekli slzy, ako ochutnal dávno zabudnuté jedlá. Konečne si začal veriť, že tentoraz už je prijatý medzi svojimi. Bozkával im ruky a vrúcne šepkal znovunadobudnuté “Thank you, Thank you....” urobil prvý krok späť do civilizácie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Doslov


Pomaly sa mu vrátila reč. Dozvedel sa, že loď, čo odplávala na Tasmániu, sa vráti za pár dní aj so zásobami a kolonistami. Pozemky pri rieke odkúpili od domorodcov za látku a sekery a budú tam zakladať osadu.
Medzitým vo vnútrozemí správa o bielych pri Yarre sa rozletela ako lesný požiar a začali sa zhromažďovať bojovne naladení domorodci. Buckley v snahe zmariť útok im vyšiel naproti a ich presvedčil, aby počkali pár dní, lebo má prísť veľká loď a korisť bude omnoho bohatšia. Loď akosi meškala a domorodci boli netrpezliví a chceli začať plieniť. Keď videl, že domorodci chcú začať útok, Buckley odhalil domorodcom svoju príslušnosť k bielym. Bieli mu už úplne dôverovali Ten im už popísal úmysel domorodcov ich vyhubiť a ponúkol im svoju pomoc. Dali mu aj pušku, ktorou pohrozil domorodcom: “Prvého, ktorý sa odváži hodiť kopiju na belochov, strelím do hlavy!”. To pomohlo. Navyše prísľub ďalších darčekov z lode od kolonistov pacifikoval domorodcov. Loď konečne dorazila.
Stalo sa to 7. Júla 1835. Na palube bol John Batman, ktorému sa Buckley vzdal. Domorodcov uspokojili čačkami a bol pokoj. Batman bol vďačný Buckleymu za záchranu života jeho predvoja a sprostredkovanie mieru. Prijal Buckleyho ako tlmočníka a poradcu so slušným platom a založil na rieke Yarre osadu Melbourne. 28 decembra roku 1837 Buckley sa plavil do Hobartu, kde oficiálne dostal milosť. Nasledovné týždne bol vítaný na prednáškach v mnohých bohatých domoch, kde vyprával o svojich 32 rokoch života v divočine. Dostal prácu ako pomocný skladník a neskôr ako vrátnik. V 1840 sa oženil s vdovou. Desať rokov neskôr dostal ročnú penziu 12 funtov. V starobe mu vypomáhali aj jeho početní priatelia až do smrti vo februári 1856. Smutnou iróniou bolo, že nezomrel prirodzenou smrťou, ale zahynul v dopravnej nehode v Hobarte. Mal 76 rokov

Steven Nagy

Steven Nagy

Bloger 
  • Počet článkov:  115
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Don't cry for me Argentina.. I'm on my way to see you soon. Zoznam autorových rubrík:  PoznávacieVtipnéSmutno-vážnePolitickéInformačnéExistencionalistickéOsobnéSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu