reklama

Magnetofón

Za nášho života sme svedkami nevídaného rozmachu technológií. Veď len v oblasti audio technológii sme za posledných asi 50 rokov prešli od gramofónov k magnetofónom, od tých zas ku kazeťákom, potom CD prehrávačom a teraz MP3 prehrávačom, ako iPod-om. O niekoľko rokov naše milované MP3 prehrávače budú zastarané, muzeálne rachotiny. Mám priateľa, ktorý už teraz zbiera isté značky starších aparátov, lebo ako hovorí, ich hodnota časom rastie rýchlejšie ako cenných papierov na burze. Opravuje ich a odkladá ako investíciu.....A takto jeden pekný deň sa mu dostal do rúk magnetofón....veľmi starý magnetofón.

Písmo: A- | A+


Starý magneťák
Starý magneťák 

Našiel ho v obchodiku pri smetisku. Tam kde akási sociálna organizácia zbiera ešte ako-tak hodnotné veci a potom ich lacno predáva záujemcom. Bol to jeden z prvých, vyrobený niekedy po 2 svetovej vojne, ešte s drevenou schránkou a diódovými elektrónkami. Boli tam aj nejaké pásky. Tieto aparáty mali na zadnej časti malinký priestor s dvierkami, kam sa ukladal kábel na elektriku.
On ako vždy, tie mašiny rozoberie, opraví, vyčistí, vyskúša a dá im akoby “nový život”. A takto, kedysi tak milovaný aparát, neskončí ako milióny dnes hromadne vyrábaných a po krátkom použití vďaka rýchle napredujúcej technológii zahodených vecí.
Počas opravy, ako uvoľnil šasi mechanizmu a vytiahol z dreveného obalu magnetofónu, zbadal na dne zažltnutú obálku. Zrejme tam bola kedysi dávno strčená cez tie dvierka, ktoré uzatvárali priehradku na elektrické káble, a nakoľko tam bola škára, obálka ako sa aparát otočil a niesol, padla do oddelenia, kde bola mechanika a elektrónky.
Opatrne vytiahol obálku a zacítil, že čosi obsahuje! Zvedavo ju otvoril. Našiel tam nejaké bankovky a dve ručne vyplnené letenky s destináciou – Hawai vystavené na dátum 22 december 1951. Bolo priložené aj venovanie vo forme karty so slovami:
Moja milovaná Dianne, ďakujem Ti za najkrajších desať rokov môjho života ”. Objednávky boli vystavené na mená Mr. J. a Mrs. D. Ronson.
V čase, keď neboli mobily, počítače, kreditné karty, všetko sa robilo manuálne a kúpa letenky sa robila priamo v predajni cestovnej kancelári s nepísanou dôverou a zmyslom pre anonymitu zákazníka. A keď letenka nebola použitá, mohla sa vymeniť za hotové. Kto vie čo sa skrývalo za týmito letenkami? Prečo neboli použité?
Priateľ je čestný človek a chcel obsah tej obálky vrátiť pôvodnému majiteľovi. Dnes, v dobe bleskovo rýchlych informácií stačí naťukať priezvisko do vyhľadávača na internete, štát alebo mesto a behom pár sekúnd máte k dispozícii adresy, dokonca lokalizáciu v forme mapy. Meno Ronson nie je veľmi bežné, a keď to naťukal do vyhľadávača, kuriózne v obrovskom meste dostal okamžite jednu jedinú adresu s týmto menom a telefónnym číslom, a keď klikol na mapku pri čísle, videl, že adresát je v neďalekej štvrti!”
Vytočil to číslo, ozvala sa žena. Predstavil sa a pokračoval: “Pani Dianna Ronson? Mohol by som hovoriť s pánom J. Ronsonom?”
“To priezvisko je správne, ale je nie som Dianna. To je meno matky môjho manžela. My sa rozvádzame. A Dianna Ronson je v domove dôchodcov.“
Podľa tónu v hlase sa mu zdalo, že nemala dobrý vzťah ani so svokrou. Bolo aj jasné, prečo sa zbavila veci, ktoré určite boli kamsi založené a patrili manželovi. Možno v návale zlosti a snahy získať priestor odviezla veci čo jej tam nechal manžel aj s inými haraburdami na smetisko.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ešte si od nej vypýtal adresu domova dôchodcov a rozlúčil sa s ňou.

Hneď ako mal trochu voľného času, skočil do auta a zašiel do domu dôchodcov, kde celkom ľahko našiel pani Diannu Ronsonovú. Útla starenka na vozíčku, ale bez ohľadu na vek stále pekne upravená . Mala trasľavku a zdanlivo zníženú kapacitu chápať svet okolo seba – stareckú demenciu.
Nepovedal jej okamžite, prečo prišiel, magnetofón aj obálku mal v obale....
Začal, ako to je obyčajne: “Máme dnes celkom pekné počasie, že? Pani Dianna, ako sa vám darí?”
“Ako dlho ste v domove?”...atď. Ona určite si myslela, že hovorí s nejakým ďalším z tých početných lekárov, ktorí skoro každý deň si tu podávajú kľučky. Niektorí, ktorí študujú psychiku starých ľudí a často aj pôsobenie rôznych liekov na nich.
“Povedzte mi niečo o svojom manželovi” Pre ňu takéto návštevy boli príjemným oživením fádnej dennej existencie....
“No jasné, zase mi skúšajú pamäť“, si myslela...“nuž, ale nech..., nikam sa neponáhľam, ....aj ich možno prekvapím...“
“Mladý pán, ja som vdovou vyše pol storočia. Ten môj zahynul pod kolesami auta.”
“To mi je ľúto..., ale ak tá spomienka nie je veľmi bolestivá, ....ako sa to stalo?”
“Nuž, ...akoby sa to stalo včera. Dokonca si pamätám aj dátum, - 21 december 1951, lebo sa to stalo deň pred desiatym výročím našej svadby. Bol piatok, pred Vianocami. Volal mi z práce, ...viete, vtedy ženy boli iba v domácnosti...., že príde skôr, že má pre mňa prekvapenie. Nedošiel chudáčik. A to prekvapenie? Mal pri sebe krásnu kyticou ruží.” Zosmutnela pri spomienke.
Začal chápať súvislosti. Manžel sa vracal z práce, aj s kvetmi, určite roztržitý a menej pozorný, nič iné nemal na mysli len byť s ňou a chcel ju prekvapiť tými letenkami schovanými v magnetofóne. Bohužiaľ, už to nestihol. A nebyť tejto náhody, jeho koníčka opráv magnetofónov, sa o tom Dianna nedozvie nikdy.
“Pani Dianna, rád by som vám niečo ukázal, možno vám to niečo povie. Tento aparát sa mi dostal do ruky, zbieram staré aparáty ” povedal “Patrilo to kedysi vášmu manželovi.”
Vytiahol z obalu starý magnetofón i obálku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

“Opravil som ho. Našiel som tam aj nejaké staré nahrávky, sú v celkom dobrej kvalite, možno si ich popočúvate. Ale objavil som tam ešte navyše túto obálku”
Starenka s láskou hladkala aparát, určite ho rozoznala. Zvedavo sa natiahla za obálkou a pomaly opatrne otvorila a vytiahla z nej obsah. Nasadila si okuliare a ako skúmala letenky, si zvedavo až neveriacky prehodila: ”Môj drahý...tak teda takto ma chcel prekvapiť.....Hawai...On vedel, že to bolo mojím snom.... O tomto som nevedela” a potom otvorila staromódnu kartu a začala nahlas čítať: “Moja milovaná Dianna, ďakujem Ti za najkrajších...“, zmĺkla a pokračovala v čítaní iba pre seba.... Keď dočítala, držiac kartu v jednej ruke dala si ju do lona, druhou si dala dole okuliare, unavene si naklonila dozadu hlavu, ako by bola chcela skúmať plafón, ale mala zavreté oči. Úplne prestala vnímať svoje okolie.
Pochopil, že chce byť sama, vychutnať túto vzácnu spomienku a cítil,že je tam zbytočný. Potichu sa zdvihol a zašepkal, že teraz musí ísť, ale že jej nechá kontakt na seba. Ani nevedel, či bola toho vedomá. Nechal jej tam svoju navštívenku a pomaly sa z jej izby vytratil.
Po troch týždňoch mal telefonát od jej syna:
“Dnes sme pochovali mamu. Navštívili ste ju pred troma týždňami a nechali jej magnetofón...Tých pár týždňov, odkedy ste jej vrátili otcov magnetofón, boli jej najkrajšie dni života v posledných rokoch . Ani na moment nechcela opustiť ten starý aparát a s láskou vychutnávala všetky tie nahrávky a ja som nekonečne vďačný, že ste mojej matke spríjemnili posledné chvíle na tejto zemi....”

Steven Nagy

Steven Nagy

Bloger 
  • Počet článkov:  115
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Don't cry for me Argentina.. I'm on my way to see you soon. Zoznam autorových rubrík:  PoznávacieVtipnéSmutno-vážnePolitickéInformačnéExistencionalistickéOsobnéSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu