reklama

Inžinier mojej duše.

Raz som na SME blog-u čítal krásny príbeh Einsteinove slzy . Bola to spomienka na úžasného učiteľa s prezývkou Einstein. Určite každý z nás mal takého a hneď vtedy mi napadlo, že aj ja. Rád by som s vami podelil so svojou spomienku na toho môjho....

Písmo: A- | A+
Vďaka za všetko...môj obľúbený učiteľ mnoho rokov neskôr.
Vďaka za všetko...môj obľúbený učiteľ mnoho rokov neskôr. (zdroj: Autor - E. Koščová)


V prvý deň školského roku, keď som nastúpil do prvej “ľudovej ”, predstúpil pred nás nový, mladý učiteľ. (viď. obrázok nižšie) Vtedy som ani netušil, ako ovplyvní moju budúcnosť. Bol prísny, ale spravodlivý a láskavý. Mal šarm a vtip. Veľmi

Ako sme ho poznali
Ako sme ho poznali 

skoro sme si ho obľúbili a stal sa idolom nejedného z nás. Bol nie len dobrým učiteľom - hlavne telocvikárom, ale i vynikajúcim futbalistom. Jeho zásluhou miestny futbalový klub prekvital a futbalové zápasy s tímami celého kraja boli v malom mestečku ohniskom zábavy počas víkendov. Ak vyrastiem, som si myslel, budem chcieť byť presne ako on.
Vďaka jeho zručností na ihrisku získal aj úctu a obdiv celého mesta. My chlapci, ako aj dievčatká, sme boli naňho hrdí. Bol to náš a hlavne môj učiteľ! Mal nás rád a my jeho. Na našu veľkú radosť ostal naším triednym do konca ľudovky. Tie roky pred gymnáziom prešli veľmi rýchlo a nastal čas rozlúčky. Nikdy nezabudnem na posledný deň, kedy sme sa s ním lúčili. Bol pre nás ako druhý otec, ktorého niektorí z nás nemali, viedol nás cez rôzne úskalia mladosti, vložil do nás nepredstaviteľné kvantum dobra. Plakali sme všetci. A on s nami.
Skončili sa bezstarostné dni a začali sme čeliť rôznym životným skúškam. Gymnázium, maturita, vyška, promócie, a potom ozajstná skúška - samotný život. Prvé zamestnanie, vojenčina a krátko na to v mojom osobnom živote najtraumatickejší zlom - emigrácia.
Žiadne životné útrapy však moju pamäť neobrali o tie veselé i smutné chvíle zo školských lavíc. Musím sa trochu s rozpakmi priznať, že som bolo citlivé decko a sentimentalita vo mne zostala. Pekné chvíle práve z tej doby dospievania sa mi vryli do pamäti najhlbšie. Až po rokoch som pochopil, že okrem rodičov, práve tento učiteľ mal jednu z najväčších zásluh na tom, že som sa stal tým, kým som....
Po mnohých rokoch na druhej strane sveta som navštívil svoju rodinu v Bratislave. Ale ťahalo ma aj do rodiska, kde som prežil tie chvíle, ktoré sa už nikdy nevrátia. Dúfal som, že tam nájdem pár omrviniek z najkrajších dní mojej mladosti, ktoré tam snáď ešte budú roztrúsené....
Samozrejme, nemohol som obísť môjho obľúbeného učiteľa. Ale prv som vyhľadal pár spolužiakov, ktorí o ňom niečo vedeli. Podľa nich osud nebol k nemu láskavý. Údajne jeho pád začal prepustením zo zamestnania. Dopustil sa v očiach vtedajších mocných niečoho neprípustného. Popri vštepovaní dobra do detí spravil neodpustiteľný čin - oženil sa v kostole. To predsa na učiteľa nového systému je neprípustné! Mohol by byť zlým príkladom socialistického človeka. Nepomohla mu ani jeho popularita, svoje obľúbené zamestnanie musel opustiť. Systém ho nezmyselne zrazil na kolená. Pracoval v spotrebnom družstve a neskôr v lahôdkarskej výrobe.
Jeho zdravie hlavne psychické, bolo určite podlomené. Nasledovala havária na motocykli, ako spolujazdca , zlomená noha, ktorá sa zle zrástla a koniec jeho milovaného športu a kariéry rekreačného futbalistu. Veľmi ma to bolelo, keď som sa toto dozvedel.
Zašiel som do dedinky, kde býval. Tam ho každý poznal a usmernili ma k jeho domu. Pekný domček so starostlivo upravenou záhradou. Bol som vzrušený, keď som zazvonil pri bránke. Cítil som, ako mi srdce búšilo až v krku. Ktosi otvoril dvere a hneď som vedel, že to bol on! Tie jeho rysy, aj keď poznačené časom, ostali.
„Prosím? Koho hľadáte? Mňa? Kto ste?“
Ten hlas bol ako kedysi...... Bol som tak dojatý, že som iba vykoktal svoju prezývku z školských lavíc. Jeho ustarostená tvár sa rozžiarila..., spoznal ma. Otvoril bránku a padli sme si do náručia. Aj on bol dojatý.
Pozval ma do svojho domu a predstavil ma manželke. „Toľko rokov....Ty si na mňa nezabudol“, hladkal mi ramená....."„Sem za mnou, až z Austrálie!“
Potvrdil to, čo som už vedel o jeho nie najšťastnejšom osude. Neskôr aj vytiahol staré čiernobiele fotky, kde ma ľahko našiel v skupine svojej triedy.
Mal už choré srdiečko a mal ísť na liečenie do Sliača. Tam som ho asi mesiac neskôr, pár dní pred mojím odletom, ešte raz navštívil. Pozval som ho do peknej reštaurácie v blízkom Zvolene.... Stále som mu vykal, akosi sa mi zdalo neúctivé mu tykať a potešil ma, keď mi navrhol, aby sme si potykali. Povypytoval sa na môj život v Austrálii a pospomínali sme si na staré časy.
A potom, keď som ho odviezol späť do liečebne v Sliači, stál som opäť pred mojim obľúbeným učiteľom. Ako vtedy pred rokmi v tej triede a zase som sa lúčil, ale s vedomím, že tentoraz to môže byť naposledy. Už nemal to zdravie, ani energiu ako kedysi. Poďakoval som mu za všetko to dobro, čo mi do života dal a objal som sa s ním poslednýkrát.... Bolo mi presmutno. Tomu je už niekoľko rokov a teraz mám aj obavy zisťovať, či vôbec ten inžinier mojej duše je ešte medzi nami...., a či aj túto dôležitú omrvinku mojej mladosti nevzal čas.....

Steven Nagy

Steven Nagy

Bloger 
  • Počet článkov:  115
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Don't cry for me Argentina.. I'm on my way to see you soon. Zoznam autorových rubrík:  PoznávacieVtipnéSmutno-vážnePolitickéInformačnéExistencionalistickéOsobnéSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu